Smer Botany Bay

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

„NAŠIEL som tú knihu na chodníku,“ obhajoval sa mladý Job. Tento pehavý 19-ročný mladík bol zatknutý, keď prechádzal jednou londýnskou ulicou, a bol obvinený za krádež knihy. Akú mala cenu? Osemdesiat centov! Na sudcu obhajoba tohto mladého muža nezapôsobila a odsúdil ho na sedem rokov pobytu v trestaneckej kolónii.

Na opačnej strane zemegule, na území dnes známom ako Quebec (Kanada), bol zajatý jeden džentlmen menom François-Maurice Lepailleur. Bol odsúdený na smrť, pretože sa zúčastnil na ozbrojenom povstaní proti britskej vláde, ktoré bolo potlačené. Súd však rozhodol o náhradnej forme odpykania si trestu.

Títo dvaja mladí muži mali spoločného viac ako iba to, že sa dostali na nesprávnu stranu britského zákona. Obaja sa ocitli na lodiach smerujúcich k územiu nazvanému Austrália a k novej trestaneckej kolónii známej ako Botany Bay.

Aké to bolo, byť trestancom v Austrálii? Koľkí sem boli poslaní? A prečo títo dvaja mladí muži skončili tak ďaleko od domova?

Prečo Austrália?

V roku 1718 sa britská vláda rozhodla znížiť počty rozširujúcej sa väzenskej populácie vyvážaním trestancov. Do roku 1770 vyviezla tisíc väzňov ročne zväčša do svojich kolónií v Marylande a Virgínii. V roku 1783, po vojne za nezávislosť Severnej Ameriky, Briti definitívne prišli o tieto kolónie vyhradené pre zločincov. Dovtedy tam však poslali už viac ako 50 000 trestancov.

Náhradným miestom sa stala vyprahnutá krajina vo vzdialenej časti zeme. Trinásť rokov predtým jej východné pobrežie zmapoval a vyhlásil za britské námorný dôstojník James Cook. Joseph Banks, ktorý bol pri tejto plavbe jeho kolegom bádateľom, naznačil, že táto krajina by bola ideálnym miestom pre nežiaduce živly Britského impéria. A tak v máji 1787 sa prvá flotila 11 malých lodí vydala na 26 000-kilometrovú plavbu do Botany Bay. V priebehu nasledujúcich 80 rokov, až do roku 1868, bolo do Austrálie poslaných celkove 158 829 trestancov.

Impozantná plavba oceánom

V roku 1833 Job a jeho 300 spolucestujúcich pristáli v zátoke Sydney Cove v zálive Port Jackson. Hoci bola táto kolónia známa ako Botany Bay, orientačný bod s týmto názvom sa v skutočnosti  nachádza niekoľko kilometrov južnejšie od miesta, kde napokon trestanci založili osadu.

Pre niektorých bola samotná plavba krutým trestom. Výňatok z denníka Françoisa Lepailleura ponúka pohľad na život na palube lode: „V roku 1840 sme sa plavili okolo Mysu dobrej nádeje [Južná Afrika] v podpalubí Buffala, čo bolo najhroznejšie pre neustálu tmu, prísne pravidlá, ktoré sme museli dodržiavať, parazity, ktoré nás neustále sužovali, teplo a hlad, ktorý bol korunou toho všetkého.“

Iróniou je, že trestanecké lode patrili v tom čase medzi najlepšie, pokiaľ ide o úroveň zdravia a bezpečnosti počas plavby po mori. Vďaka podpore britskej vlády bola celková úmrtnosť trestancov v rokoch 1788 až 1868 menšia ako 1,8 percenta. Naproti tomu v rokoch 1712 až 1777 zahynulo počas plavby na lodiach s otrokmi od 3 do 36 percent nešťastných cestujúcich. Dokonca aj lode prepravujúce slobodných emigrantov z Európy do Ameriky mali vyššiu úmrtnosť ako lode s trestancami!

Pestrá zmes

Jedným z hlavných dôvodov, prečo bola úmrtnosť taká nízka, bol mladý vek trestancov. François bol tridsiatnik, na trestanca pomerne starý. Väčšina mala 16 až 25 rokov a niektorí len 11. Počet mužov prevyšoval počet žien v pomere viac ako šesť k jednej.

Väčšina deportovaných ľudí bola z Británie. Viac ako polovicu tvorili Angličania, tretina bola z Írska a niekoľkými tisíckami zločincov prispelo Škótsko. Niektorí, ako François, pochádzali z takých vzdialených častí Britského impéria, ako boli miesta dnes známe ako India, Kanada, Malajzia, Srí Lanka a dokonca aj malý ostrov Malta.

Títo nedobrovoľní prisťahovalci si so sebou priniesli pôsobivý rad schopností a nadania. Boli medzi nimi mäsiari, kotlári, odlievači mosadze, tesári, kuchári, klobučníci, krajčíri a tkáči. V oficiálnych záznamoch je uvedených tisíc rôznych profesií, čo odzrkadľuje prierez britskej pracovnej sily.

Zdá sa, že títo trestanci boli často vzdelanejší ako pracujúca trieda, ktorá zostala doma. Tri štvrtiny tých, ktorí pricestovali do Nového Južného Walesu, vedeli čítať a písať. Na porovnanie, len o niečo viac ako polovica britského obyvateľstva sa vedela pri svadbe podpísať do matriky.

Lístok na cestu do Botany Bay mohol človek získať nielen za únos, vraždu a poburovanie, ale aj za mnoho iných vecí. Výletom na južnú pologuľu sa mohlo skončiť i otvorenie zábavného podniku v nedeľu, krádež vreckovky alebo len debata o Svätých Písmach.

Život v novej krajine

Tvrdé bitky, neustála krutosť a život pod ľudskú dôstojnosť boli najbežnejšími výjavmi v živote raných trestancov v Austrálii. Pre niektorých sa to stalo každodennou skutočnosťou, ale mnohí skončili lepšie, než na tom boli v krajine, ktorú opustili.

Rozvinul sa systém, v ktorom mohli trestanci získať pracovné zadelenie u slobodných usadlíkov a správcov alebo dokonca pracovali sami pre seba. Namiesto toho, aby pri budovaní ciest boli počas celého výkonu trestu spútaní reťazami, mohli pracovať vo svojom remesle alebo sa vyučiť novému. Napríklad Job bol pridelený na prácu k bohatému, ale láskavému statkárovi a naučil sa starať o domáce zvieratá na jednom zo statkárových majetkov na predmestí Sydney.

Trestanci pracovali päť a pol dňa, čiže 56 hodín v týždni. Je pozoruhodné, že to bolo menej, ako museli v tom čase vydržať továrenskí robotníci v Británii, ktorí väčšinou denne tvrdo pracovali od východu slnka do jeho západu. Trestanci si mohli určovať cenu za akúkoľvek prácu, ktorú robili po predpísanom pracovnom čase, a po skončení pracovného času často ešte vykonávali menšiu obchodnú činnosť, ako napríklad predaj skosenej trávy na kŕmenie dobytka.

Hoci sa bič používal ľubovoľne, jedna štúdia ukazuje, že 66 percent trestancov v Novom Južnom Walese nedostalo žiadnu bitku alebo sa im ušla len jedna počas celého výkonu trestu. To  znamenalo, že ich nebičovali o nič častejšie ako tých, ktorí slúžili v britskej armáde alebo v britskom vojnovom loďstve.

Tieto skutočnosti spolu s vyhliadkou, že trestanci mohli po vypršaní trestu získať vlastnú pôdu, viedli k tomu, že niektorí si želali byť deportovaní. V roku 1835 W. Cope, riaditeľ neslávne známej väznice Newgate Prison v Londýne, podal takúto správu o väzňoch, ktorým hrozila deportácia: „Devätnásti z dvadsiatich sú radi, že idú.“ A dozorca iného väzenia o svojich väzňoch povedal: „Deväťdesiatdeväť zo sto veľmi túži ísť.“

Temnejšia stránka

No život tých, ktorí naďalej opovrhovali zákonom, mohol byť veľmi biedny. Jedna správa uvádzala: „Deportácia nie je prostý trest, ale skôr séria trestov, zahŕňajúca všetky stupne ľudského utrpenia.“ Jedným takýmto trestom bol šliapací mlyn. François opísal jeden takto: „Je to mlyn, v ktorom sa melie zrno a poháňajú ho trestanci. Osemnásť mužov neustále stúpa po kolese a vlastnou váhou uvádza do pohybu koleso i mlyn. Títo muži majú často na nohách jedny okovy, ale mávajú ich aj troje či štvoro, a sú nútení pracovať rovnako ako ostatní, pretože inak ich nemilosrdne zbičujú.“

Trestankyne, ktoré sa zle správali, museli nosiť okovy na krku. Boli to železné goliere s dvoma výbežkami, z ktorých každý mal najmenej 30 centimetrov. Tieto ťažké monštrá sa považovali za jediné prostriedky na udržanie disciplíny žien.

Trestanecké zariadenia, ako napríklad Port Arthur východne od Hobartu v Tasmánii, boli vyhradené ako miesta prísnych trestov opakovane odsúdených zločincov. Prísnosť na týchto miestach možno posúdiť z jednej oficiálnej správy, ktorá uvádzala: „Niektorí trestanci... uprednostnili smrť pred trvalým uväznením a páchali zločiny, aby boli popravení.“

Pre niektorých vyhostených väzňov bolo najhoršie odlúčenie od rodiny. François napísal: „Moja drahá rodina, ktorú tak nežne milujem, bude ma vyhnanstvo po celý dlhý čas, ktorý má uplynúť, držať tak ďaleko od vás, od všetkého, čo milujem? Oh, aké je to odlúčenie smutné a bolestné! Odlúčenie od nežnej manželky a malých detí, ktoré nespoznali nežnosť milujúceho otca! Drahá rodina, často v duchu i v srdci vzývam nebesia, aby Boh pretrhol reťaze, ktorými som pripútaný k tomuto miestu, a ukončil moje vyhnanstvo, a tak mi umožnil vrátiť sa k mojej drahej rodine, ku všetkým, po ktorých moje srdce túži.“

Prínos trestancov

V roku 1837 guvernér Bourke povedal: „Za 50 rokov sa pustatina v Novom Južnom Walese premenila na pozoruhodnú a prekvitajúcu kolóniu vďaka práci trestancov i usilovných a zručných usadlíkov.“ Vtedy viac ako dve tretiny ľudskej pracovnej sily tvorili trestanci alebo bývalí trestanci, ktorí pomáhali zvyšnej populácii zloženej zo slobodných prisťahovalcov vykonať túto mimoriadnu úlohu. Viac ako 90 percent všetkých trestancov sa rozhodlo slobodne alebo pod vplyvom okolností udomácniť sa v Austrálii.

Mladý Job sa tiež stal jedným z jej trvalých obyvateľov, lebo keď ho prepustili na slobodu, oženil sa a usadil sa tu a nakoniec sa stal predkom stoviek obyvateľov Austrálie a Nového Zélandu. Na druhej strane François bol jedným z mála tých, ktorí sa po prepustení mohli vrátiť do rodnej krajiny a k milovanej rodine.

Tempo zmien sa od tých raných dní naďalej zrýchľovalo a v priebehu len troch pokolení sa „pozoruhodná a prekvitajúca kolónia“ rozrástla na národ mnohých kultúr. V súčasnosti Austráliu každý rok dobrovoľne navštívia tisícky ľudí z Ázie, Kanady a Európy vrátane Británie alebo tu požiadajú o trvalý pobyt. Po príchode tu nachádzajú vysoké betónové budovy stojace na pozemkoch, ktoré vyklčovali trestanci, a široké upravené diaľnice vedúce cestami, ktoré tiež vysekali oni. Staré kamenné budovy dokonca aj uprostred zhonu na moderných austrálskych uliciach stále svedčia o práci týchto nedobrovoľných priekopníkov, ktorí sa ocitli na lodi smerujúcej k Botany Bay.

[Mapa/obrázky na strane 20]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BOTANY BAY

[Obrázky]

JAMES COOK

JOSEPH BANKS

[Pramene ilustrácií]

Cook: Painting by John Weber/​Dictionary of American Portraits/​Dover; Banks: Dickinson, W. Portrait of Sir Joseph Banks when Mr. Banks. Rex Nan Kivell Collection; NK10667. S dovolením National Library of Australia; záliv: Fittler, James. Sydney, New South Wales, with entrance into Port Jackson. S dovolením National Library of Australia

 [Obrázok na strane 23]

(Hore) Obchodná štvrť v centre Sydney vyrástla na mieste, ktoré bolo kedysi známe ako trestanecká kolónia Botany Bay

[Obrázok na strane 23]

Stará sydneyská nemocnica, ktorú vybudovali trestanci; dnes Múzeum štátnej mincovne

[Prameň ilustrácie]

Image Library, State Library of New South Wales

[Obrázok na strane 23]

Hyde Park Barracks, väznica, ktorú navrhli a postavili trestanci

[Prameň ilustrácie]

Hyde Park Barracks Museum (1817). Historic Houses Trust of New South Wales, Sydney, Australia

[Obrázok na strane 23]

Veľká severná cesta. Trestanci ručne vysekali túto 264-kilometrovú diaľnicu do pieskovca. Spájala Sydney a Hunter Valley blízko Newcastlu. Bola jedným z najdôležitejších staviteľských výkonov kolónie

[Prameň ilustrácie]

Managed by the National Parks and Wildlife Service, N.S.W.