Kolportéri — chodiace kníhkupectvá

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FRANCÚZSKU

POD klenbou Jandrijského ľadovca na samom vrchu lyžiarskej stanice Deux-Alpes v juhovýchodnom Francúzsku otvorili pred niekoľkými rokmi malé „múzeum“. Medzi ľadovými sochami bola na výstave jedna socha, ktorá vzdávala hold už zaniknutému horskému obchodu — socha kolportéra.

Po stáročia chodili kolportéri od obchodu k obchodu a od domu k domu a ponúkali tovar, ktorý nosili (po francúzsky porter) okolo krku (po francúzsky col). Väčšina dnes žijúcich ľudí o nich nikdy nepočula. Tí, ktorí o nich už počuli, ich možno považujú za drobných obchodníkov s bezvýznamnými vecami. Kolportéri však po sebe zanechali dedičstvo, ktoré až dodnes ovplyvňuje životy miliónov ľudí.

Bližší pohľad na činnosť kolportérov

Kolportéri neboli ani zďaleka úbohí chudáci, ale naopak, mnohí boli vysoko organizovaní obchodníci, ktorí rozširovali najnovší tovar prostredníctvom rozsiahlych európskych sietí. Nie všetci kolportéri však vykonávali túto činnosť pre materiálny zisk. Niektorí tak robili preto, aby mohli šíriť svoje presvedčenie a názory. Niektorí pri tom dokonca prišli aj o život.

Činnosť kolportérov sa zjavne začala niekedy koncom stredoveku. Prví kolportéri boli obyvatelia hôr z oblasti alpského polmesiaca, Pyrenejí a Škótskych vysočín. Mnohí z nich boli poľnohospodári, ktorí sa po zbere úrody začali zaoberať potulným obchodom.

Jedným z týchto cestujúcich obchodníkov bol aj Francúz menom Jehan Gravier. V 16. storočí žil Gravier spolu s rodinou v horskej oblasti, ktorá sa nazývala La Grave. Pretože tamojšia poľnohospodárska pôda nebola úrodná, zareagoval na požiadavky obyvateľov mestečiek v údolí o produkty, ako boli drevo, koža, vlna a soľ — produkty z horských oblastí.  Kolportéri podobne ako Gravier prinášali tieto produkty do mesta, kde ich vymieňali za galantériu, hrebene, okuliare, knihy, lieky, tabak a rytiny. Potom tento tovar predávali buď obyvateľom miest, alebo roľníkom, ktorí žili ďaleko od obchodov. Niektorí kolportéri sa vydávali na dlhé trasy, pri ktorých museli za deň prejsť i 20 kilometrov! Za ten čas sa o ich polia a rodiny starali príbuzní.

Gravier sa však nezaoberal len predajom ozdôb. Záznamy hovoria o tom, že sa zadĺžil u istého kníhtlačiara menom Benoît Rigaud. To naznačuje, že Gravier, podobne ako mnohí ďalší kolportéri, sa zaoberal predajom kníh. V jeho dobe Európa zažívala obdobie renesancie a obchod s knihami bol na vzostupe. V rokoch 1500 až 1600 sa v Európe vytlačilo 140 miliónov až 200 miliónov kníh. Štvrtina z nich bola vytlačená vo Francúzsku. Lyon, ekonomicky najvýznamnejšie mesto v krajine, ktoré sa nachádza na úpätí Álp, patrilo k najpoprednejším európskym vydavateľským strediskám a bolo hlavným vydavateľom francúzskych kníh. Gravier mal teda pre svoj obchod hojnú zásobu kníh. Ale zatiaľ čo ľudia ako Gravier predávali knihy len pre zisk, objavili sa aj takí kolportéri, ktorí rozširovali knihy čisto z náboženských pohnútok.

‚Pašeráci viery‘

S príchodom tlačových strojov začali ľudia s nadšením čítať náboženské knihy, brožúry a traktáty. Biblia bola vytlačená najprv v latinčine a neskôr i v bežných jazykoch. V Nemecku boli vytlačené milióny Biblií a kolportéri sa podieľali na ich rýchlom rozšírení ľuďom, ktorí bývali na vidieku. Takáto distribúcia sa však nepáčila každému.

V roku 1525 francúzsky parlament zakázal prekladať Bibliu do francúzštiny a nasledujúci rok zakázal vlastniť Bibliu v rodnom jazyku. Napriek tomu sa Biblie ďalej tlačili v tisícových nákladoch a mnohé boli prepašované do celého Francúzska vďaka odhodlaným kolportérom. Jedným z nich bol aj mladý muž menom Pierre Chapot. V roku 1546 ho však zatkli a usmrtili.

Nakoniec v roku 1551 katolícke Francúzsko tvrdo zakročilo a kolportérom zakázalo predaj kníh, pretože „tajne“ nosili knihy, ktoré „pochádzali zo Ženevy“, čiže od protestantov. Samozrejme, to nezastavilo ich príliv. Biblie prúdili do Francúzska všetkými možnými spôsobmi. Často boli malé, a tak ich ukrývali vo vínnych sudoch s dvojitým dnom, v sudoch s gaštanmi alebo v podpalubí lode. Odvážny muž menom Denis Le Vair bol zatknutý, keď prevážal sud plný Biblií. Aj on  bol popravený. Jeden vtedajší katolík, odporca kolportérov, poznamenal, že to pre nich „bolo Francúzsko za krátky čas zaplnené Novým Zákonom vo francúzštine“.

V 16. storočí títo ‚pašeráci viery‘, ako ich nazval istý spisovateľ, žili v neustálom nebezpečenstve. Mnohí kolportéri boli zatknutí, poslaní do väzenia alebo na galeje, vyhostení alebo umučení. Niektorí kolportéri boli upálení spolu so svojimi knihami. Hoci história odhaľuje len niekoľko ich mien, vďaka celému tomuto veľkému zástupu odvážnych jednotlivcov mohla väčšina protestantských domácností získať vlastný výtlačok Biblie.

Pojazdné knižnice

V 17. storočí katolícka cirkev naďalej bránila obyčajným ľuďom v prístupe k Biblii. Namiesto nej dávala veriacim knihy o liturgii hodín a knihy o živote svätých — chabé náhrady! * Naproti tomu jansenisti, katolíci s „kacírskymi“ názormi, zastávali čítanie Svätých Písiem. Kolportéri tak mali podiel na rozširovaní čerstvo dokončeného jansenistického prekladu Gréckych Písiem („Nový zákon“) od Le Maistre de Sacy.

V tom istom čase sa v kolportérskom batohu začal objavovať nový druh lacnej literatúry. Tieto knihy naučili vo Francúzsku mnohých ľudí čítať — pričom boli vzdelávacieho a zábavného charakteru —, až kým v 19. storočí nevymizli. Francúzi ich nazývali bibliothèque bleue, čiže modrá knižnica, pretože mali modrú väzbu. V Anglicku ich nazývali chapbooks a v Španielsku pliégos de cordel. Obsahovali rozprávky o stredovekých rytieroch, folklór, životopisy svätých a tak ďalej. Vieme si predstaviť, ako asi ľudia dychtivo očakávali kolportérov, či už tých z Pyrenejí, ktorí prichádzali v lete, alebo tých z Dauphinénskych Álp, ktorí prichádzali v zime.

 Je zaujímavé, že kolportéri slúžili potrebám tak vzdelaných, ako aj nevzdelaných ľudí. Jeden výskum z 18. storočia o roľníkoch v oblasti Guienne v juhozápadnom Francúzsku poznamenáva: „Počas dlhých zimných večerov čítajú [roľníci] zhromaždenej domácnosti polhodinu príbehy o svätých alebo jednu kapitolu z Biblie... Keď nemajú nič iné, tak čítajú... z modrej knižnice alebo iné nezmysly, ktoré každoročne prinášajú do tejto oblasti kolportéri.“ Biblia však bola veľmi populárna a jej výtlačky sa dali nájsť aj na tých najskromnejších farmách.

Organizované siete

Kolportéri si vytvorili siete vo francúzskych a talianskych Alpách, v Pyrenejach a v Normandii, teda v severozápadnom Francúzsku. Kolportéri z Dauphinénskych Álp sami ovládali štvrtinu obchodu s knihami v južnej Európe. Jeden vtedajší predavač kníh v Ženeve povedal: „Predaj kníh v Španielsku a Portugalsku, ako aj v mnohých talianskych mestách je v rukách Francúzov z tej istej dediny... v Dauphinénskych Alpách.“

Okrem toho, že kolportéri boli „aktívni, ťažko pracujúci a mimoriadne pokojní ľudia“, ich úspech tiež úzko súvisel s ich príchylnosťou k členom svojej rodiny, k dedine a náboženstvu. Mnohí kolportéri boli protestanti, ktorí zostávali v spojení s tými, ktorí odišli do vyhnanstva počas prenasledovania. Príbuzní, krajania a spoluveriaci tak zriadili účinné siete, ktoré križovali Európu. Napríklad rodina Gravierovcov mala obchodnú sieť s knihami, ktorá pokrývala Francúzsko, Španielsko a Taliansko. Ďalšie siete sa dostali dokonca až do Perzie a do Ameriky.

Obnova kolportérskej činnosti

V 19. storočí mala priemyselná revolúcia podiel na smrteľnom údere rodinným podnikom kolportérov, ktoré fungovali už celé generácie. So vznikom rôznych biblických spoločností sa však znovu roznietilo rozširovanie Biblie ako nikdy predtým. Katolícka cirkev však bola stále proti rozširovaniu Biblie. Až do konca 19. storočia boli biblickí kolportéri neustále obťažovaní a stíhaní. Napriek tomu v rokoch 1804 až 1909 rozšírili len vo Francúzsku 6 miliónov výtlačkov celej Biblie alebo niektorých jej častí.

Dielo vyučovania verejnosti o Biblii nebolo ani zďaleka dokončené. V roku 1881 časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti, vydaný v Spojených štátoch) vyzval kresťanov, aby sa ujali diela evanjelistov. S akým cieľom? „Aby sa pravda rozšírila tým, že podnietime ľudí čítať.“ Do roku 1885 prijalo túto výzvu asi 300 evanjelistov a išlo do poľa. Niektorí cestovali do vzdialených území a išli do krajín, ako napríklad Barbados, Barma (teraz Mjanmarsko), Fínsko, Guatemala, Honduras a Salvádor. Skôr ako vypukla prvá svetová vojna, títo evanjelisti už šírili biblické poznanie v Anglicku, Číne, Francúzsku, Kostarike, Nemecku, Nórsku, na Novom Zélande, v Poľsku, Švajčiarsku a vo Švédsku.

Je zaujímavé, že spočiatku sa evanjelisti celým časom z radov Bádateľov Biblie (teraz známych ako Jehovovi svedkovia) nazývali kolportéri. Neskôr sa tento termín prestal používať, lebo nevystihoval presne hlavný cieľ ich diela, a to biblické vzdelávanie. (Matúš 28:19, 20) Navyše, tento výraz nevyjadroval nezárobkový charakter ich činnosti. Preto sa dnes Jehovovi svedkovia, ktorí slúžia celým časom, nazývajú priekopníci.

Minulý rok vyše 800 000 priekopníkov bezplatne rozširovalo Biblie a biblickú literatúru. Nerobia to pre finančný zisk, ale „v úprimnosti, áno, ako poslaní od Boha... spolu s Kristom“. (2. Korinťanom 2:17) Dnešní priekopníci sú teda viac ako len chodiace kníhkupectvá. Sú však veľmi vďační raným kolportérom, ktorí im zanechali príklad horlivosti a presvedčenia.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na stranách 24, 25]

Kolportéri prinášali ľuďom do ich domovov najnovší tovar

Ľudia dychtivo čakali na kolportérov

[Prameň ilustrácie]

© Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris

[Obrázky na strane 26]

„Nový zákon“ od Le Maistre de Sacy a kniha z modrej knižnice

[Pramene ilustrácií]

Ďalej vľavo: © Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris; Left: © B.M.V.R de Troyes/​Bbl.390/​Photo P. Jacquinot

[Obrázok na stranách 26, 27]

Evanjelisti rozširovali biblickú literatúru

[Obrázok na strane 26]

Dnešní zvestovatelia celým časom ponúkajú bezplatné biblické vyučovanie