Náboženská dilema v koloniálnej Brazílii

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRAZÍLII

DŇA 30. novembra 1996 usporiadala Svetová rada cirkví v prístave v Salvadore v Brazílii zhromaždenie zástupcov Konferencie svetovej misie a evanjelizácie. Miesto konania bolo dôležité. Počas minulých stáročí v tomto prístave predali do otroctva milióny Afričanov. „Toto more sa naplnilo ich slzami,“ poznamenal jeden duchovný v súvislosti s nešťastnou cestou zajatcov. V tento zvláštny pamätný deň vyjadrili ľútosť nad tým, čo jeden rečník označil za škandalózny podiel kresťanstva na otroctve. Ako sa náboženstvo v koloniálnej Brazílii zapájalo do obchodu s otrokmi?

„Zachraňovali stratené duše“

V roku 1441 — takmer 60 rokov pred oficiálnym objavením Brazílie — portugalský moreplavec Antão Gonçalves zajal a prvý raz prepravil ľudí z afrických kmeňov do Portugalska. V stredovekej spoločnosti málokto spochybňoval, či je morálne zotročovať vojnových zajatcov, najmä tých, ktorých cirkev označila za „nevercov“. Ale v čase mieru počas nasledujúcich dvoch desaťročí si lukratívny obchod s otrokmi vyžadoval ospravedlnenie. Niektorí tvrdili, že zotročovaním Afričanov „zachraňujú stratené duše“, lebo zachraňujú týchto cudzincov od ich pohanského spôsobu života.

Pápežská bula, ktorú vydal pápež Mikuláš V. dňa 8. januára 1455, oficiálne podporila už prekvitajúci obchod s otrokmi. Teda cirkev neposkytla ochranu pred otroctvom. Naopak, niektorí z jej duchovných boli jeho „zarytými zástancami“, ako poznamenáva brazílsky historik João Dornas Filho. Tak bol daný základ, aby sa otroctvo rozšírilo aj v Brazílii, keď ju osídľovali portugalskí kolonisti.

‚Jediná možnosť‘

V roku 1549 jezuitských misionárov, ktorí práve pricestovali do Brazílie, znepokojilo zistenie, že väčšiu časť pracovnej sily tvoria nezákonne zajatí otroci. Statkári ich jednoducho nasilu nazháňali, aby pracovali na ich farmách a cukrových plantážach. „Väčšina mužov má výčitky svedomia pre otrokov, ktorých vlastnia,“ napísal v roku 1550 predstavený jezuitov Manuel de Nóbrega. Statkári si však ďalej držali zotročené pracovné sily, aj keby to malo znamenať, že im cirkev nedá rozhrešenie.

Ale zanedlho jezuiti v Brazílii stáli pred dilemou. Obmedzené financie im sťažovali charitatívnu činnosť. Jedným z riešení bolo obrábať pôdu, ktorú im darovala vláda, a zisky z predaja úrody používať na financovanie náboženských činností. Ale kto by mal pracovať na týchto farmách? „Jedinou možnosťou,“ hovorí portugalský historik Jorge Couto, „boli černošskí otroci — čo bolo riešenie, ktoré vyvolalo pochybnosti morálnej podstaty, ktoré sa predstavený jezuitov v Brazílii rozhodol ignorovať.“

Jezuiti pridali svoje hlasy k rozširujúcej sa skupine lobujúcich statkárov, ktorí sa hlučne dožadovali afrických otrokov. Indiánskym otrokom bolo ťažké prispôsobiť sa intenzívnemu obrábaniu pôdy a často sa búrili alebo jednoducho utekali do lesov. * Naproti  tomu Afričanov si už vyskúšali a osvedčili sa im na cukrových plantážach v portugalských ostrovných kolóniách v Atlantiku. „Nikdy neušli, ani nemali kam,“ tvrdil jeden spisovateľ tej doby.

Preto s požehnaním kléru sa import afrických otrokov stabilne zvyšoval. Brazília bola veľmi závislá od atlantického obchodu s otrokmi. Do roku 1768 malo hospodárstvo v Santa Cruz, ktoré vlastnili jezuiti, 1205 otrokov. Aj benediktíni a karmelitáni získali majetky a veľké množstvo otrokov. „Kláštory sú plné otrokov,“ zvolal brazílsky abolicionista z 19. storočia Joaquim Nabuco.

Keďže v poľnohospodárstve bola veľká konkurencia, majitelia otrokov na cirkevných majetkoch často zavádzali tvrdý pracovný režim. Profesor histórie Stuart Schwartz poznamenáva, že dokonca mnohí duchovní, ktorí protestovali proti týraniu otrokov, sami nebrali „dostatočný ohľad na Afričanov“ a „držali sa toho, že disciplína, telesné tresty a práca sú jediným prostriedkom, ako prekonať poverčivosť, ľahostajnosť a nedostatok civilizovanosti otrokov“.

„Teológia otroctva“

Tým, že sa duchovenstvo zo všetkých síl snažilo uviesť do súladu kresťanské hodnoty so systémom, ktorý poháňalo nemilosrdné vykorisťovanie, vytvorilo morálnu podporu otroctva — čo jeden teológ nazýva teológia otroctva. Keďže preplnené, chorobami sužované podpalubia lodí s otrokmi si vyžiadali život veľkej časti ľudského nákladu, cirkev trvala na krste Afričanov pred ich odchodom do Nového sveta. * Samozrejme, konvertitov pred krstom málokedy poučili o náboženstve. — Pozri rámček „Stali sa okamžite kresťanmi?“

V každom prípade dlhý pracovný čas a výrazne skrátená dĺžka života nedávali otrokom veľké možnosti na praktizovanie ich novej viery. Ale tento problém zahladili cirkevné náuky o „oddelenosti tela a duše“. ‚Je pravda, že Afričania chradnú v krutom otroctve, ale ich duše sú slobodné,‘ tvrdili duchovní. ‚Otroci by preto mali prijať ponižovanie  s radosťou, ako súčasť božského plánu, ktorý ich pripraví na blaženosť.‘

Cirkev zároveň pripomínala vlastníkom otrokov morálnu povinnosť dovoliť svojim otrokom navštevovať kostol, dodržiavať náboženské sviatky a sobášiť sa. Kňazi kritizovali drsné zaobchádzanie, ale popritom opatrne zdôrazňovali nebezpečenstvá prílišnej zhovievavosti. „Len ich bičujte, dajte im reťaze a na nohy okovy, všetko v správnom čase a v náležitom poriadku a náležitej miere, a uvidíte, ako vzdorovitosť sluhov rýchlo skrotíte,“ radil jeden jezuitský kňaz.

Iba málokto uvažoval o použití menej bolestivých prostriedkov na obrátenie Afričanov. Otvorení zástancovia otroctva vrátane brazílskeho biskupa Azereda Coutinha sa skôr snažili vzbudzovať dojem, že obchodníci s otrokmi robia Afričanom láskavosť! Coutinho v ráznej obrane otroctva vydanej v roku 1796 položil otázku: „Bolo by lepšie a náležitejšie, keby kresťanstvo dovolilo [Afričanom] zomrieť radšej v pohanstve a modlárstve než v našom svätom náboženstve?“ V podobnom duchu popredný jezuitský misionár António Vieira nabádal Afričanov: „Vzdávajte Bohu nesmiernu vďaku, že... vás priviedol sem, kde po poučení o viere žijete ako kresťania a ste zachránení.“

Daň za otroctvo

Cirkev dúfala, že podporou otroctva „zachráni stratené duše“. Je iróniou, že tým iba zasievala semená rozdelenia, lebo Afričania silne odmietali vzdať sa svojich náboženských zvykov a svojho presvedčenia. Preto dnes veľký počet Brazílčanov praktizuje synkretizmus — zmiešaninu katolicizmu a afrického kmeňového náboženstva.

Hoci sa to, že cirkev prijímala hospodárske požiadavky v koloniálnej Brazílii, niektorým v tom čase zdalo dobré, z dlhodobého hľadiska sa to ukázalo ako katastrofálne. Smrť a utrpenie, ktoré to spôsobovalo, vyvolali otázky o etike cirkvi, na ktoré nemožno dať uspokojujúcu odpoveď. Podľa jedného historika bolo povolenie otroctva prijatím postoja tých, ktorých prorok Izaiáš odsúdil, lebo hovorili: „Dobré je zlé a zlé je dobré.“ — Izaiáš 5:20.

 Tyranské otroctvo sa nedá zlúčiť s Bibliou

Biblia jasne uvádza, že Jehova Boh neschvaľuje, ‚keď človek panuje nad človekom na jeho škodu‘, a to zahŕňa aj tyranské otroctvo. (Kazateľ 8:9) Napríklad Boží Zákon pre Izrael uvádzal, že únos a predaj človeka sa mal trestať smrťou. (2. Mojžišova 21:16) Je pravda, že v starovekom Božom ľude existoval nevoľnícky systém, ale ten nepripomínal tyranskú formu poddanstva rozobratú v tomto článku. Skutočnosť, že niektorí izraelskí otroci sa rozhodli zostať u svojho pána, keď mohli byť prepustení, jasne ukazuje, že otroctvo v Božom ľude nebolo tyranské. (5. Mojžišova 15:12–17) Preto tvrdiť, že izraelské otroctvo poskytuje ospravedlnenie pre neľudskosť, ku ktorej dochádzalo počas histórie, by bolo hrubým prekrúcaním Písma. *

Jehova Boh vo svojom Slove, Svätej Biblii, sľubuje, že všetky formy otroctva čoskoro zaniknú. Akí šťastní môžeme byť, že v Božom novom svete ľudia nebudú žiť v strachu pod tyranskou vládou krutého pána. Namiesto toho „budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli“. — Micheáš 4:4.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 15]

Jehova Boh sľubuje, že všetky formy otroctva čoskoro zaniknú

[Rámček/obrázky na strane 13]

V MENE BOHA, ALEBO V MENE ZISKU?

Fernão de Oliveira, portugalský učenec zo 16. storočia, tvrdil, že obchodníkov s otrokmi motivuje chamtivosť — nie evanjelizačná horlivosť. Lode z Európy vymieňali v afrických prístavoch tovar za zajatcov. Zajatcov potom prepravili do Ameriky a vymenili za cukor, ktorý doviezli na predaj do Európy. Tento obchodný trojuholník prinášal obrovské zisky obchodníkom i portugalskému monarchovi. Aj duchovenstvo malo z toho zisky, lebo kňazi vyrubili daň z hlavy za krst Afričanov pred ich odvezením do Ameriky.

[Rámček na strane 14]

STALI SA OKAMŽITE KRESŤANMI?

„Na začiatku 17. storočia sa stalo zvykom krstiť otrokov pred ich odchodom z Afriky,“ píše historik Hugh Thomas v knihe The Slave Trade (Obchod s otrokmi). „Otroci spravidla nedostali pred týmto obradom žiadne poučenie a mnohí, pravdepodobne väčšina z nich, ani netušili, že existuje nejaký kresťanský Boh. Tento krst bol preto formálny.“

Profesor Thomas poznamenáva, že zajatcov spravidla vzali do kostola, kde k nim katechét — zvyčajne sám otrok — hovoril v ich rodnom jazyku o ich obrátení. „Potom kňaz prešiel zmäteným zástupom,“ dodáva Thomas, „a každému dal kresťanské meno, ktoré bolo už predtým napísané na kúsku papiera. Posypal otrokom jazyk soľou a potom ich pofŕkal svätenou vodou. Nakoniec cez tlmočníka povedal niečo v tomto zmysle: ‚Považujte sa teraz za Kristove deti. Vydáte sa na plavbu na portugalské územie, kde sa dozviete o viere. Už nikdy nemyslite na miesto svojho pôvodu. Nejedzte psy ani potkany, ani kone. Buďte spokojní.‘“

[Obrázok na strane 13]

Pápež Mikuláš V.

[Prameň ilustrácie]

Culver Pictures

[Obrázok na strane 15]

Verejné bičovanie, ako ho zachytil očitý svedok Johann Rugendas žijúci v 19. storočí

[Prameň ilustrácií na strane 15]

Obrazy otrokov na stranách 13 a 15: De Malerische Reise in Brasilien de Johann Moritz Rugendas, cortesia da Biblioteca Mário de Andrade, São Paulo, Brasil