Vaše šesťročné dieťa sa vás opýta: „Oci, aj ty raz zomrieš?“ Zaskočený touto otázkou, možno premýšľate: „Dokáže to moje dieťa v tomto veku pochopiť? Ako mu to mám vysvetliť?“

Nie je nezvyčajné, že deti uvažujú o smrti. Niektoré sa dokonca aj hrajú na smrť. Smrť by ste teda nemali považovať za tému, o ktorej sa s deťmi nehovorí. Otázky o smrti by ste skôr mali vítať ako príležitosť na rozhovor. Keď z času na čas s dieťaťom otvorene hovoríte o smrti, pomôžete mu ľahšie sa vyrovnať so stratou blízkej osoby.

Rozhovory o smrti nespôsobia, že vaše dieťa bude mať morbídne myšlienky. V skutočnosti mu pomôžu zmierniť obavy. No možno budete musieť jeho predstavy uviesť na správnu mieru. Niektorí odborníci napríklad tvrdia, že mnohé deti mladšie ako šesť rokov nevnímajú smrť ako trvalý stav. Keď sa deti hrajú, „mŕtvi“ po hre predsa vždy „ožijú“.

Keď sú deti trochu staršie, začínajú chápať závažnosť smrti, čo v nich môže vyvolávať otázky, obavy, ba až strach — zvlášť ak im zomrie milovaná osoba. Preto je dôležité, aby ste o tejto téme s deťmi hovorili. Dr. Marion Hazová, odborníčka na duševné zdravie, poznamenáva: „Ak má dieťa pocit, že nemôže doma hovoriť o smrti, môže sa v ňom v súvislosti so smrťou vyvinúť pocit úzkosti.“

Nemusíte sa príliš trápiť tým, čo poviete. Podľa jednej štúdie chcú deti „počuť citlivo vyjadrenú pravdu“. Buďte si istí, že dieťa vám bežne nepoloží otázku, ak nie je pripravené vypočuť si odpoveď.

Využite príležitosti na rozhovor. Napríklad ak dieťa uvidí pri ceste mŕtveho vtáčika alebo mu zomrie obľúbené domáce zvieratko, môžete jednoduchými otázkami rozprúdiť rozhovor o smrti. Mohli by ste sa ho opýtať: „Myslíš si, že mŕtve zvieratko trpí? Je mu zima alebo je hladné? Ako vieš, že je zvieratko alebo človek mŕtvy?“ (Biblická zásada: Kazateľ 3:1, 7)

Nezahmlievajte pravdu. Keď zomrie nejaký príbuzný alebo známy, nie je dobré miasť dieťa zjemňujúcimi výrazmi, ako napríklad „stará mama odišla preč“. Vaše dieťa si potom môže myslieť, že mŕtvy sa čoskoro vráti. Radšej mu jednoducho a priamo povedzte: „Keď stará mama zomrela, jej telo prestalo pracovať. Nemôžeme sa s ňou rozprávať, ale nikdy na ňu nezabudneme.“ (Biblická zásada: Efezanom 4:25)

Utešujte svoje dieťa. Dieťa si môže myslieť, že niečiu smrť spôsobila jeho myšlienka alebo skutok. Nestačí mu len povedať, že to nie je jeho vina. Opýtajte sa ho: „Prečo si myslíš, že za to môžeš ty?“ Pozorne ho počúvajte a nezľahčujte jeho pocity. A keďže malé dieťa si môže myslieť, že smrť je nákazlivá, uistite ho, že sa nemusí báť.

Rozprávajte o zosnulých. Bez zábran hovorte o zosnulých príbuzných vrátane tých, ktorých vaše dieťa nepoznalo. Môžete si spolu zaspomínať na tetu, strýka alebo na starých rodičov a porozprávať o nich nejaké veselé príhody. Keď budete otvorene hovoriť o zosnulých príbuzných, pomôžete dieťaťu chápať, že ani ono sa nemusí zdráhať o nich rozprávať alebo na nich myslieť. Nie je však dobré nútiť dieťa rozprávať. Môžete túto tému nadhodiť inokedy, keď budete mať pocit, že je na to ten správny čas. (Biblická zásada: Príslovia 20:5)