V BIBLICKÝCH časoch sa správca staral o domácnosť alebo majetok inej osoby. Hebrejské a grécke slovo prekladané ako „správca“ sa môže vzťahovať aj na dozorcu alebo správcu domu.

V čase, keď bol Jozef, syn patriarchu Jakoba, otrokom v Egypte, stal sa správcom domu svojho pána. Jeho pán dokonca „všetko, čo bolo jeho, ponechal v Jozefovej ruke“. (1. Mojž. 39:2–6) Neskôr, keď sa Jozef stal druhým najmocnejším mužom v Egypte, aj on nad svojím domom ustanovil správcu. (1. Mojž. 44:4)

Za Ježišových dní žili vlastníci pôdy často v mestách, ďaleko od svojho hospodárstva. Preto si vyberali správcov, aby dozerali na každodenné činnosti robotníkov.

Aké vlastnosti a schopnosti mal mať správca? Podľa Columellu, rímskeho spisovateľa z 1. storočia, mal pán vybrať za dozorcu alebo správcu otroka, ktorý „sa osvedčil v praxi“. Takýto človek „sa nemal k práci robotníkov stavať ľahostajne, ale zároveň s nimi nemal zaobchádzať kruto“. Columella dodal: „To najdôležitejšie bolo, aby si nemyslel, že vie všetko, a aby bol ochotný učiť sa.“

V Biblii sa úloha správcu používa na opis niektorých činností v kresťanskom zbore. Napríklad apoštol Peter povzbudzuje kresťanov, aby používali svoje schopnosti tak, že si „navzájom slúžia ako znamenití správcovia Božej nezaslúženej láskavosti“. (1. Petra 4:10)

Ježiš hovoril o správcovi napríklad v podobenstve, ktoré je zapísané v Lukášovi 16:1–8. Okrem toho, keď svojim nasledovníkom hovoril, čo bude znamením, že vládne v nebi ako Kráľ, uistil ich, že ustanoví „verného a rozvážneho otroka“, čiže „verného správcu“. Hlavnou úlohou verného správcu malo byť poskytovať Kristovým nasledovníkom v čase konca aktuálny duchovný pokrm. (Mat. 24:45–47; Luk. 12:42) Sme vďační, že od tohto správcu dostávame publikácie, ktoré posilňujú našu vieru a sú k dispozícii v celosvetovom rozsahu.