PODĽA mojžišovského zákona bolo správne, aby Židia v niektorých situáciách prisahali. V Ježišových dňoch však tento zvyk tak zovšednel, že Židia potvrdzovali prísahou v podstate všetko, čo povedali. Robili to preto, aby svojim slovám dodali váhu. Ježiš však tento nezmyselný zvyk dvakrát odsúdil. Učil: „Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie.“ ​(Mat. 5:33–37; 23:16–22)

V istom teologickom slovníku sa píše, že zvyk „židovského národa potvrdiť všetky možné výroky prísahou“ bol hlboko zakorenený. (Theological Dictionary of the New Testament) Podľa tohto slovníka to vidno z niektorých častí Talmudu, kde sa detailne uvádza, ktoré prísahy sa majú považovať za záväzné a ktoré nie.

Ježiš nebol jediný, kto tento zvyk odsúdil. Napríklad židovský historik Josephus Flavius o jednej židovskej sekte povedal: „Vyhýbajú sa prísahám a považujú ich za horšie než lož, pretože ako hovoria, človek, ktorému sa nedá veriť bez toho, aby prisahal na Boha, je vopred odsúdený.“ Istý židovský apokryfný spis známy ako Kniha Sirachovca alebo Ekleziastikus (23:11) uvádza: „Muž, čo často prisahá, je plný neprávosti.“ Ježiš odsúdil ľahkovážny postoj k prísahám. Keď stále hovoríme pravdu, nemusíme prisahať, aby to našim slovám dodalo na hodnovernosti.