Narodil som sa v roku 1934. Moji rodičia emigrovali zo Švajčiarska do Kanady a usadili sa v baníckom meste Timmins v Ontáriu. Okolo roku 1939 si moja mama začala čítať Strážnu vežu a chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Brávala na ne mňa aj mojich súrodencov. Netrvalo dlho a dala sa pokrstiť.

Otec z toho nebol nadšený, ale mama milovala pravdu a bola odhodlaná sa jej držať. Verne slúžila Jehovovi aj začiatkom 40. rokov, keď bola činnosť Jehovových svedkov v Kanade zakázaná. Napriek tomu, že ju otec často urážal, bola k nemu vždy láskavá a úctivá. Jej nádherný príklad pomohol mne aj všetkým mojim šiestim súrodencom, aby sme začali slúžiť Jehovovi. Boli sme radi, že otec sa po čase zmenil a bol k nám láskavejší.

V lete 1950 som bol na zjazde Vzrast teokracie, ktorý sa konal v New Yorku. Stretol som tam bratov a sestry z celého sveta a počúval som úžasné rozhovory s absolventmi Gileádu. To ma tak motivovalo, že som chcel Jehovovi slúžiť ešte viac. Nikdy som nebol taký odhodlaný začať so službou celým časom! Len čo som sa vrátil domov, dal som si prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. Z kanadskej pobočky mi odpísali, že by bolo dobré, keby som sa dal najskôr pokrstiť. A tak som to 1. októbra 1950 urobil. O mesiac som už bol pravidelným priekopníkom a pridelili ma do mesta Kapuskasing.  Od miesta, kde som žil, to bolo dosť ďaleko.

Na jar v roku 1951 pobočka poprosila bratov a sestry, ktorí vedeli po francúzsky, či by sa nemohli presťahovať do provincie Québec, kde sa týmto jazykom hovorí. Bolo tam totiž veľmi málo zvestovateľov. Keďže som od malička hovoril po francúzsky aj po anglicky, rozhodol som sa, že tam pôjdem. Pridelili ma do mesta Rouyn. Nikoho som tam nepoznal a jediné, čo som mal, bola tá jedna adresa, ako som to spomenul už v úvode. Ale dopadlo to dobre. S Marcelom sme boli dobrí kamaráti a službu v Québecu som si užíval. Bol som tam štyri roky, ku koncu už ako zvláštny priekopník.

Kým som bol v Québecu, pozvali ma do 26. triedy školy Gileád v South Lansingu v New Yorku. Bol som od radosti celý bez seba! Slávnostné ukončenie tejto školy sa konalo 12. februára 1956. Pridelili ma do Ghany b v západnej Afrike. No skôr ako som tam odcestoval, musel som sa na „pár týždňov“ vrátiť do Kanady, kým sa mi nevybavia dokumenty.

Z tých pár týždňov bolo nakoniec sedem mesiacov. Za ten čas som bol v Toronte a ubytovala ma jedna milá rodinka, Crippsovci. Tam som spoznal ich dcéru Sheilu. Zaľúbili sme sa do seba. Keď som ju už chcel požiadať o ruku, prišlo mi vízum. So Sheilou sme sa veľa modlili a nakoniec sme sa rozhodli, že by som mal do Afriky odísť. Ale dohodli sme sa, že si budeme písať a uvidíme, či sa budeme môcť vziať a kedy. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale ukázalo sa, že bolo správne.

Po mesiaci cestovania vlakom, nákladnou loďou a lietadlom som dorazil do Akkry v Ghane. Mal som tam slúžiť ako oblastný dozorca. To znamenalo cestovať nielen po celej Ghane, ale aj do susedných  krajín – Pobrežia Slonoviny a Toga. Väčšinu času som cestoval sám džípom od pobočky. Vychutnával som si každú minútu tejto služby.

Cez víkendy som mal úlohy na krajských zjazdoch. Nemali sme zjazdové sály, a tak bratia vždy postavili dočasný prístrešok z bambusových tyčí a pokryli ho palmovými listami. Vďaka tomu na prítomných nepálilo slnko. Keďže v jedálni nebola žiadna chladnička, bratia chovali nablízku zvieratá. A keď bolo treba, nejaké zabili a pripravili jedlo pre tých, čo boli na zjazde.

Občas vznikali aj vtipné situácie. Raz, keď mal prejav misionár Herb Jennings, c utiekol z jedálne býk. Namieril si to rovno medzi pódium a poslucháčov. Herb prestal hovoriť. Ten býk vyzeral dosť zmätene, ale štyrom silným bratom sa ho podarilo chytiť a za búrlivého potlesku poslucháčov odviesť späť do jedálne.

Cez týždeň, keď sa zjazdy nekonali, som ľuďom v okolitých dedinách púšťal film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Premietal som ho na biele plátno, ktoré som natiahol medzi dve tyče alebo dva stromy. Dedinčania boli nadšení! Mnohí nikdy predtým žiaden film nevideli. Pri scénach, na ktorých sa ľudia dávali pokrstiť, hlasno tlieskali. Tí, ktorí ho videli, si uvedomili, že sme jednotná celosvetová organizácia.

V roku 1958, po nejakých dvoch rokoch v Afrike, som sa tešil, že môžem ísť na medzinárodný zjazd do New Yorku. Bol som taký šťastný, keď som sa tam stretol so Sheilou. Prišla z Québecu, kde slúžila ako zvláštna priekopníčka. Hoci sme si písali listy, teraz, keď sme boli spolu, som ju požiadal o ruku a ona povedala áno. Napísal som bratovi Knorrovi, d či by Sheila nemohla ísť do Gileádu a potom so mnou slúžiť v Afrike. Súhlasil s tým. Potom konečne prišla do Ghany. Zobrali sme sa 3. októbra 1959 v Akkre. Cítili sme, že nás Jehova požehnal za to, že sme ho v živote dali na prvé miesto.

V roku 1961 nás bratia poslali do Kamerunu. Mal som plné ruky práce, lebo som pomáhal so zakladaním pobočky. Vymenovali ma za služobníka pobočky, a tak som sa toho mal veľa čo učiť. Neskôr, v roku 1965 Sheila otehotnela. Priznávam, že na to, že budeme rodičmi, sme si museli chvíľu zvykať. Ale keď sme sa už na našu novú úlohu začali tešiť a plánovať, že sa vrátime do Kanady, stalo sa niečo strašné.

Sheila potratila. Lekár nám povedal, že to bol chlapček. Aj keď sa to stalo pred viac ako 50 rokmi, nikdy sme na to nezabudli. Hoci sme z toho boli veľmi smutní, zostali sme slúžiť v Afrike, ktorú sme si zamilovali.

Bratia v Kamerune boli často prenasledovaní za to, že boli politicky neutrálni. Situácia bola zvlášť napätá počas prezidentských volieb. Naše najhoršie obavy sa naplnili 13. mája 1970, keď boli Jehovovi svedkovia oficiálne zakázaní. Krásnu novú pobočku, do ktorej sme sa len pred piatimi mesiacmi presťahovali, vláda skonfiškovala. Do týždňa museli všetci misionári vrátane mňa a Sheily odísť z krajiny. Opustiť bratov a sestry bolo ťažké, pretože nám prirástli k srdcu a báli sme sa, ako zvládnu to, čo ich čaká.

Pol roka sme strávili vo francúzskej pobočke. Odtiaľ som bratom v Kamerune ďalej pomáhal, ako som len mohol. V decembri toho roku nás poslali do nigérijskej pobočky, ktorá začala dozerať na našu činnosť v Kamerune. Bratia a sestry v Nigérii nás srdečne privítali a zostali sme tam niekoľko rokov.

V roku 1973 sme museli urobiť veľmi ťažké rozhodnutie. Sheila mala už nejaký čas vážne zdravotné problémy. Keď sme boli na zjazde v New Yorku, rozplakala sa a povedala mi: „Ja už ďalej nevládzem! Som vyčerpaná a v jednom kuse chorá.“ Bol som na ňu hrdý, lebo so mnou v západnej Afrike slúžila viac ako 14 rokov. Ale teraz bol čas na zmenu. Porozprávali sme sa o tom a dlho a vrúcne sme sa modlili. Rozhodli sme sa, že sa vrátime do Kanady, kde by mala lepšiu zdravotnú starostlivosť. Skončiť s misionárskou službou a vôbec so službou celým časom bolo to najťažšie rozhodnutie, aké sme kedy museli urobiť. Trhalo nám to srdce.

Keď sme prišli do Kanady, zamestnal som sa u svojho dlhoročného kamaráta, ktorý predával autá v jednom meste severne od Toronta. So Sheilou sme si prenajali byt a kúpili nábytok z druhej ruky. Tak sa nám podarilo presťahovať bez toho, aby sme sa zadlžili. Chceli sme žiť jednoducho, pretože sme dúfali, že jedného dňa budeme môcť opäť slúžiť celým časom.  Na naše prekvapenie to bolo oveľa skôr, než sme čakali.

V meste Norval v Ontáriu sa začala stavať zjazdová sála a v soboty som tam chodil pomáhať. Po čase ma bratia poprosili, či by som nemohol slúžiť ako koordinátor správy tejto zjazdovej sály. Sheila na tom bola už zdravotne lepšie, a tak sme cítili, že by túto úlohu zvládla. Do bytu v zjazdovej sále sme sa presťahovali v júni 1974. Boli sme takí šťastní, že opäť slúžime celým časom!

Sheila sa cítila čím ďalej, tým lepšie. Vďaka tomu sme mohli o dva roky prijať pozvanie do krajskej služby. Náš kraj bol v kanadskej provincii Manitoba. Bývajú tam tuhé zimy, ale nás hriala láska miestnych bratov a sestier. Uvedomili sme si, že nezáleží na tom, kde Jehovovi slúžime. Dôležité je, aby sme mu ďalej slúžili, nech sme kdekoľvek.

Po niekoľkých rokoch v krajskej službe nás v roku 1978 pozvali do Bételu v Kanade. Krátko nato som dostal bolestivú, ale dôležitú lekciu. Mal som mať jedenapolhodinový prejav vo francúzštine na jednom mimoriadnom zhromaždení v Montreale. Žiaľ, poslucháčov som veľmi nezaujal a jeden brat zo služobného oddelenia mi k tomu dal priamu radu. Vtedy som si ešte neuvedomoval to, čo viem dnes – že nie som najlepší rečník. Takže na jeho radu som nezareagoval najlepšie. Naše povahy na seba narazili. Hnevalo ma, že ma len kritizoval a za nič nepochválil. Urobil som chybu, že som tú radu posudzoval podľa toho, kto mi ju dal a ako.

O pár dní sa so mnou o tom porozprával jeden brat z výboru pobočky. Uznal som, že som nereagoval tak, ako by som mal, a povedal som, že ma to mrzí. Potom som sa porozprával aj s bratom, ktorý mi tú radu dal. Bol láskavý a moje ospravedlnenie prijal. Na túto lekciu pokory nikdy nezabudnem. (Prísl. 16:18) Veľakrát som o tom Jehovovi hovoril a som rozhodnutý, že sa už na žiadnu radu nebudem pozerať negatívne.

V kanadskom Bételi som už vyše 40 rokov a od roku 1985 mám tú česť slúžiť vo výbore pobočky. Vo februári 2021 moja milovaná Sheila zomrela. Stále mi veľmi chýba. Hoci ma trápia rôzne choroby, to, že slúžim Jehovovi, ma tak zamestnáva a napĺňa, že si ani nevšímam, „ako plynú dni“. (Kaz. 5:20) Aj keď boli v mojom živote aj ťažké chvíle, radosť, ktorú som zažíval, ich vysoko prevážila. Odmena za to, že dávam Jehovu na prvé miesto a už 70 rokov mu naplno slúžim, sa nedá s ničím porovnať. Modlím sa za našich mladých bratov a sestry, aby aj oni dávali Jehovu na prvé miesto. Som totiž presvedčený, že nič iné im neprinesie taký šťastný a zaujímavý život ako služba Jehovovi.