Životný príbeh

Posilňoval ma príklad mojich rodičov

ROZPRÁVA JANEZ REKELJ

Bol rok 1958. Spolu s manželkou Stankou sme boli vysoko v pohorí Karavanky na juhoslovansko-rakúskej hranici a chceli sme ujsť do Rakúska. Bolo to nebezpečné, lebo ozbrojené juhoslovanské hliadky boli rozhodnuté zabrániť prejsť hranice každému, kto by sa o to pokúsil. Ako sme kráčali, ocitli sme sa na strmom útese, pod ktorým bola hlboká priepasť. Nikdy predtým sme so Stankou nevideli rakúsku stranu tohto pohoria. Šli sme smerom na východ, až kým sme neprišli k členitému úbočiu pokrytému skalami a štrkom. Ovinutí celtovinou, ktorú sme mali so sebou, sme sa zošmykli dolu svahom v ústrety neistej budúcnosti.

DOVOĽTE mi, aby som vám vyrozprával, ako sme sa dostali do tejto situácie a ako ma príklad vernosti mojich rodičov motivoval, aby som v ťažkých časoch zostal Jehovovi verný.

Vyrastal som v Slovinsku. Dnes je to malá krajina v strednej Európe. Nachádza sa v Alpách a hraničí na severe s Rakúskom, na západe s Talianskom, na juhu s Chorvátskom a na východe s Maďarskom. Ale v čase, keď sa narodili moji rodičia Franc a Rozalija Rekeljovci, Slovinsko patrilo Rakúsko-Uhorsku. Na konci prvej svetovej vojny sa stalo súčasťou nového štátu nazvaného Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. V roku 1929 sa názov tejto krajiny zmenil na Juhosláviu, čo doslova znamená „Južná Slávia“. Ja som sa narodil 9. januára toho istého roku na okraji dediny Podhom neďaleko krásneho Bledského jazera.

 Moja matka dostala prísnu katolícku výchovu. Jeden z jej strýkov bol kňazom a tri jej tety boli mníškami. Veľmi túžila mať Bibliu, čítať ju a rozumieť jej. Ale otec mal negatívny pohľad na náboženstvo. Bol znechutený tým, akú úlohu zohralo vo Veľkej vojne v rokoch 1914 – 1918.

Spoznávanie pravdy

Nejaký čas po vojne sa matkin bratranec Janez Brajec a jeho manželka Ančka stali Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. V tom čase žili v Rakúsku. Asi od roku 1936 Ančka niekoľkokrát prišla navštíviť moju matku. Priniesla Bibliu, ktorú si matka okamžite prečítala, a tiež niekoľko výtlačkov Strážnej veže, ako aj ďalšie biblické publikácie v slovinčine. Keď v roku 1938 Hitler anektoval Rakúsko, Janez a Ančka sa presťahovali späť do Slovinska. Spomínam si, že to boli vzdelaní, bystrí ľudia, ktorí naozaj milovali Jehovu. Často s mamou hovorili o biblických pravdách a to ju podnietilo, aby oddala svoj život Jehovovi. Dala sa pokrstiť v roku 1938.

Keď mama prestala dodržiavať nebiblické zvyky, ako sú napríklad oslavy Vianoc, keď prestala jedávať krvavničky a zvlášť keď spálila všetky obrazy a sochy, ktoré sme vlastnili, v našej oblasti to vyvolalo rozruch. Čoskoro prišiel odpor. Mamine tety, mníšky, jej napísali list, v ktorom sa ju snažili presvedčiť, aby sa vrátila k Márii a k cirkvi. Ale keď im mama odpísala a pýtala sa ich na konkrétne biblické otázky, nedostala žiadnu odpoveď. Aj môj starý otec jej prudko odporoval. Nebol to zlý človek, ale naši príbuzní a celá komunita naňho robili veľký nátlak. Preto mame viackrát zničil biblickú literatúru. Ale nikdy sa nedotkol jej Biblie. Na kolenách ju prosil, aby sa vrátila k cirkvi. Šiel dokonca až tak ďaleko, že ju ohrozoval nožom. Môj otec mu však dal jasne najavo, že nebude tolerovať také správanie.

Otec ďalej podporoval matku a obhajoval jej právo čítať Bibliu a robiť vlastné rozhodnutia, pokiaľ ide o jej presvedčenie. V roku 1946 bol aj on pokrstený. Keď som videl, ako Jehova posilňoval moju matku, aby pevne stála na strane pravdy aj napriek odporu, a ako ju odmenil za jej vieru, podnietilo ma to, aby som si vytvoril osobný vzťah k Bohu. Mal som tiež veľký úžitok z toho, že mi matka  pravidelne nahlas čítala z Biblie a z biblických publikácií.

Matka tiež viedla dlhé rozhovory so svojou sestrou Marijou Repeovou a nakoniec sme sa s tetou Marijou dali pokrstiť v ten istý deň, v polovici júla 1942. Jeden brat predniesol krátky prejav a obaja sme boli pokrstení u nás doma vo veľkej drevenej kadi.

Nútené práce za druhej svetovej vojny

V roku 1942, uprostred druhej svetovej vojny, Nemecko a Taliansko zaútočili na Slovinsko, ktoré bolo následne rozdelené medzi tieto dva štáty a Maďarsko. Moji rodičia odmietli vstúpiť do nacistickej ľudovej organizácie Volksbund. Ja som zasa odmietol v škole povedať: „Heil Hitler.“ Môj učiteľ zjavne informoval o tejto situácii predstaviteľov vrchnosti.

Naložili nás do vlaku, ktorý smeroval k zámku blízko dediny Hüttenbach v Bavorsku, kde bol zriadený pracovný tábor. Otec zariadil, aby som mohol pracovať a bývať u miestneho pekára a jeho rodiny. V tom čase som sa naučil pekárskemu remeslu, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi užitočné. Časom boli ostatní z našej rodiny (vrátane tety Marije s rodinou) prevezení do tábora v Gunzenhausene.

Na konci vojny som chcel odcestovať za rodičmi, a tak som mal v úmysle pripojiť sa k jednej skupine. Večer predtým, ako som mal odísť, sa nečakane objavil otec. Neviem, kde by som skončil, keby som sa bol vydal na cestu s tou skupinou, lebo v nej boli ľudia pochybného charakteru. Znova som pocítil Jehovovu láskyplnú starostlivosť, ktorá sa prejavila v tom, ako ma moji rodičia chránili a školili. Spolu s otcom sme šli tri dni pešo, aby sme sa stretli s rodinou. V júni 1945 sme už boli opäť všetci doma.

Po vojne sa v Juhoslávii dostali k moci komunisti na čele s prezidentom Josipom Brozom Titom. Preto boli Jehovovi svedkovia naďalej v ťažkej situácii.

V roku 1948 prišiel jeden brat z Rakúska a pozvali sme ho, aby sa s nami najedol. Všade, kam išiel, mu bola v pätách polícia a zatýkala bratov, ktorých navštívil. Aj otec bol zatknutý za to, že mu prejavil pohostinnosť a neudal ho na polícii, a strávil za to dva roky vo väzení. Pre matku to bolo veľmi ťažké obdobie, a to nielen preto, že otec bol preč, ale aj preto, lebo vedela, že zakrátko budeme ja a môj mladší brat čeliť skúške neutrality.

Väznenie v Macedónsku

V novembri 1949 som dostal povolávací rozkaz. Išiel som sa hlásiť a vysvetlil som, že z dôvodu svedomia odmietam vojenskú službu. Predstavenstvo ma však nepočúvalo a dali ma spolu s brancami do vlaku, ktorý smeroval do Macedónska, na opačný koniec Juhoslávie.

Tri roky som bol odrezaný od rodiny i od bratstva a nemal som žiadnu literatúru, dokonca ani Bibliu. Bolo to veľmi ťažké. Pomáhalo mi to, že som rozjímal o Jehovovi a o príklade, ktorý nám dal jeho Syn, Ježiš Kristus. Posilňoval ma aj príklad mojich rodičov. Okrem toho som sa neustále modlil o silu a vďaka tomu som neprepadol zúfalstvu.

Časom som bol poslaný do väzenia v Idrizove neďaleko Skopje. V tomto väzení vykonávali väzni rôzne práce. Najprv som upratoval  a pracoval ako doručovateľ. Hoci ma často šikanoval jeden väzeň, ktorý bol predtým členom tajnej polície, mal som dobré pracovné vzťahy so všetkými ostatnými — s dozorcami, väzňami a dokonca aj s riaditeľom väzenskej továrne.

Neskôr som sa dozvedel, že vo väzenskej pekárni potrebujú pekára. O niekoľko dní prišiel riaditeľ, keď sme boli všetci nastúpení v rade. Prešiel popred rad, zastavil sa pri mne a opýtal sa: „Ty si pekár?“ „Áno,“ odpovedal som. „Zajtra ráno sa hlás v pekárni,“ povedal nato. Väzeň, ktorý ma predtým šikanoval, často prechádzal okolo pekárne, ale nemohol nič urobiť. Pracoval som tam od februára do júla 1950.

Potom ma prevelili do barakov nazývaných Volkoderi na juhu Macedónska, blízko Prespanského jazera. Z neďalekého Otešova som mohol posielať listy domov. Pracoval som aj s cestármi, ale väčšinu času som bol v pekárni, čo mi uľahčovalo situáciu. Prepustili ma v novembri 1952.

Kým som nebol v Podhome, vznikol v tej oblasti zbor. Najprv sa tento zbor stretával v penzióne v meste Spodnje Gorje. Neskôr otec uvoľnil v našom dome jednu izbu, aby sa zbor mohol stretávať v nej. Keď som sa vrátil z Macedónska, bol som šťastný, že môžem byť medzi nimi aj ja. Tiež som obnovil známosť so Stankou, s ktorou som sa zoznámil predtým, ako ma poslali do väzenia. Vzali sme sa 24. apríla 1954. No obdobie úľavy, z ktorého som sa tešil, sa malo zakrátko skončiť.

Väznenie v Maribore

V septembri 1954 som dostal ďalší povolávací rozkaz. Tentoraz som bol odsúdený na viac ako tri a pol roka a bol som uväznený v Maribore na východnom konci Slovinska. Len čo to bolo možné, kúpil som si papier a ceruzky. Začal som si zapisovať všetko, na čo som si dokázal spomenúť — biblické texty, citáty zo Strážnych veží i myšlienky z iných kresťanských publikácií. Čítal som si tieto poznámky vo svojom zápisníku, a keď som si spomenul na ďalšie myšlienky, dopísal som ich tam. Nakoniec bol zápisník plný a vďaka tomu som bol stále zameraný na pravdu a zostal som duchovne silný. Neoceniteľnou pomocou na udržanie duchovnej sily bola aj modlitba a rozjímanie, lebo mi to pomáhalo odvážnejšie sa deliť o pravdu s inými.

V tom čase som mohol každý mesiac dostať jeden list a jednu 15-minútovú návštevu. Stanka zakaždým cestovala vlakom celú noc, aby bola už skoro ráno vo väznici a mohla ma navštíviť a ešte v ten istý deň sa vrátiť domov. Jej návštevy boli pre mňa veľkým povzbudením. Potom som začal vymýšľať plán, ako sa dostať k Biblii. So Stankou sme sedeli oproti sebe za stolom a jeden dozorca mal za úlohu strážiť nás. Keď sa dozorca nepozeral, vhodil som jej do kabelky list, v ktorom som ju prosil, aby si nabudúce, keď ma príde navštíviť, dala do tašky Bibliu.

Stanka a moji rodičia to však považovali za príliš nebezpečné, a tak rozobrali kópiu Kresťanských gréckych Písiem a vložili strany do žemlí. Týmto spôsobom som získal Bibliu, ktorú som tak potreboval. Rovnakým spôsobom som sa dostal aj ku kópiám Strážnej veže, ktoré Stanka ručne odpísala. Vždy som si  články hneď vlastnoručne prepísal a zničil som originál, aby nikto, kto články nájde, nemohol zistiť, odkiaľ som ich získal.

Keďže som stále vydával svedectvo, spoluväzni hovorili, že sa určite dostanem do problémov. Raz som viedol dosť živý biblický rozhovor s jedným spoluväzňom. Začuli sme, ako dozorca vkladá do zámky kľúč, otvára dvere a vchádza dnu. Hneď som si pomyslel, že ma pošlú do samotky. Dozorca však mal iný zámer. Počul náš rozhovor a chcel sa doň zapojiť. Keď dostal uspokojujúce odpovede na svoje otázky, odišiel a zamkol za sebou dvere.

V priebehu posledného mesiaca môjho väznenia ma komisár, ktorý mal na starosti nápravu väzňov, pochválil za môj rozhodný postoj na strane pravdy. Cítil som to ako veľkú odmenu za svoje úsilie oznamovať Jehovovo meno. V máji 1958 som bol z väzenia opäť prepustený.

Útek do Rakúska a potom do Austrálie

V auguste 1958 zomrela moja mama. Už nejaký čas bola chorá. Potom v septembri 1958 som dostal tretí povolávací rozkaz. V ten večer sme so Stankou urobili závažné rozhodnutie, ktoré viedlo k dramatickému prechodu cez hranice, ako som to opísal v úvode. Bez toho, aby sme to niekomu povedali, zbalili sme si dva ruksaky, vzali sme si celtovinu, vyšli sme cez okno a zamierili k rakúskym hraniciam na západ od vrchu Stol. Zdalo sa nám, že Jehova nám otvoril cestu, lebo vedel, že sme práve vtedy potrebovali úľavu.

Keď sme prišli do Rakúska, poslali nás do utečeneckého tábora blízko Salzburgu. Celých šesť mesiacov sme tam boli s miestnymi svedkami, a tak sme v tábore strávili iba málo času. Ostatní v tábore sa čudovali, ako rýchlo sme si našli priateľov. Vtedy sme prvýkrát navštívili zjazd. A po prvý raz sme tiež mohli slobodne zvestovať z domu do domu. Bolo pre nás veľmi ťažké opustiť týchto drahých priateľov, keď prišiel čas odísť.

Rakúska vláda nám ponúkla možnosť imigrovať do Austrálie. Nikdy sa nám ani len neprisnilo, že by sme mohli ísť tak ďaleko. Cestovali sme vlakom do Janova v Taliansku a potom sme nastúpili na loď, ktorá smerovala do Austrálie. Nakoniec sme sa usadili v meste Wollongong v Novom Južnom Walese. Tu sa 30. marca 1965 narodil náš syn Philip.

Život v Austrálii nám umožnil ujať sa mnohých výsad služby vrátane možnosti zvestovať ďalším, ktorí imigrovali z bývalej Juhoslávie. Sme vďační za Jehovove požehnania, ku ktorým patrí aj to, že mu môžeme slúžiť ako zjednotená rodina. Philip so svojou manželkou Susie majú výsadu slúžiť v austrálskej odbočke Jehovových svedkov a mali dokonca možnosť stráviť dva roky v odbočke v Slovinsku.

Napriek ťažkostiam, ktoré so sebou prináša pokročilý vek, a zdravotným problémom sa s manželkou stále tešíme zo služby Jehovovi. Som veľmi vďačný za vynikajúci príklad mojich rodičov! Stále ma posilňuje a pomáha mi konať v súlade so slovami apoštola Pavla: „Plesajte v nádeji. Znášajte súženie. Vytrvávajte v modlitbe.“ — Rimanom 12:12.

[Obrázok na stranách 16, 17]

Moji rodičia koncom 20. rokov 20. storočia

[Obrázok na strane 17]

Moja matka vpravo s Ančkou, ktorá jej pomohla spoznať pravdu

[Obrázok na strane 18]

S manželkou Stankou krátko po tom, čo sme sa vzali

[Obrázok na strane 19]

Zbor, ktorý sa stretával v našom rodinnom dome v roku 1955

[Obrázok na strane 20]

S manželkou, synom Philipom a jeho manželkou Susie