DVA roky pred touto udalosťou som absolvovala štvrtú triedu Gileádu, biblickej školy spoločnosti Watchtower. Škola sa vtedy konala neďaleko mesta Ithaca v štáte New York a bola som tam s Evelyn Trabertovou, s ktorou sme potom spoločne slúžili ako misionárky. Boli sme pridelené do Santa Any. Ale skôr ako sa s vami stručne podelím o zážitky, ktoré som mala za takmer 29 rokov misionárskej služby, poviem vám, prečo som sa pre takýto spôsob života rozhodla.

Narodila som sa v roku 1923. Moji rodičia, John a Eva Olsonovci, žili v tom čase v meste Spokane v štáte Washington. Boli evanjelici, ale nesúhlasili s cirkevnou náukou o pekelnom ohni. Nevedeli ju dať do súladu so svojím presvedčením, že Boh je láska. (1. Jána 4:8) Otec pracoval v pekárni a počas jednej nočnej zmeny mu kolega vysvetlil, že podľa Biblie peklo nie je miestom večných múk. Krátko nato začali moji rodičia študovať s Jehovovými svedkami a dozvedeli sa, čo Biblia naozaj učí o živote po smrti.

Hoci som mala iba deväť rokov, pamätám si, ako rodičia s nadšením hovorili o biblických pravdách, ktoré sa postupne dozvedali. Ich nadšenie ešte vzrástlo, keď zistili, že Božie meno je Jehova a keď pochopili, že nejasná náuka o Trojici nie je biblická. Tieto úžasné pravdy som začala nasávať ako špongia a sama som videla, ako pravda oslobodzuje  ľudí. (Ján 8:32) Preto som nikdy nepovažovala štúdium Biblie za nudné, naopak, vždy som Božie Slovo rada skúmala. Napriek tomu, že som bola hanblivá, chodila som s rodičmi do zvestovateľskej služby. Rodičia sa dali pokrstiť v roku 1934 a ja v roku 1939, keď som mala 16.

V lete roku 1940 rodičia predali náš dom a všetci traja sme začali slúžiť ako priekopníci v meste Coeur d’Alene v štáte Idaho. Prenajali sme si byt nad opravovňou áut. V našom byte sa konali aj zhromaždenia. V tom čase malo len málo zborov vlastnú sálu Kráľovstva, takže sa stretávali buď u niekoho doma, alebo v prenajatých priestoroch.

V roku 1941 sme išli s rodičmi na zjazd do St. Louis v štáte Missouri. Nedeľa bola „Deň detí“. Všetci od päť do osemnásť rokov si mali sadnúť pred pódium. Prednášku mal brat Joseph F. Rutherford a vrcholný moment nastal, keď oslovil nás mladých: „Vy, všetky... deti... ktoré ste rozhodnuté poslúchať Boha a jeho Kráľa, prosím, vstaňte.“ Všetci sme sa postavili. Nato brat Rutherford zvolal: „Pozrite sa, viac ako 15 000 nových svedkov Kráľovstva!“ Tento okamih ma ešte viac utvrdil v rozhodnutí, že chcem slúžiť ako priekopníčka po celý život.

Niekoľko mesiacov po zjazde v St. Louis sa naša rodina presťahovala na juh Kalifornie. Dostali sme za úlohu založiť zbor v meste Oxnard. Žili sme v malom obytnom prívese, kde bola iba jedna posteľ. Moju „posteľ“ sme museli každý večer rozostlať na jedálenskom stole. Pre dievča, ktoré malo kedysi vlastnú izbu, to bola dosť veľká zmena!

Do Kalifornie sme prišli krátko po tom, ako Japonsko 7. decembra 1941 napadlo Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Na druhý deň Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny. Vláda nariadila, že v noci musia byť zhasnuté všetky svetlá. Keď bola úplná tma, pre japonské ponorky, ktoré hliadkovali pri kalifornskom pobreží, bolo náročnejšie útočiť na ciele na pevnine.

O niekoľko mesiacov, v septembri 1942, sme sa v Clevelande v štáte Ohio zúčastnili na teokratickom zjazde Nový svet. Brat Nathan H. Knorr tam predniesol prednášku s názvom „Mier — môže byť trvalý?“ Rozoberal 17. kapitolu knihy Zjavenie, kde sa opisuje „divé zviera“, ktoré „bolo, ale nie je, a chystá sa vystúpiť z priepasti“. (Zjav. 17:8, 11) Brat Knorr vysvetlil, že toto „divé zviera“ predstavuje Spoločnosť národov, ktorá v roku 1939 ukončila svoju činnosť. No v Biblii je predpovedané, že túto spoločnosť nahradí iná a povedie to k obdobiu relatívneho mieru. To sa stalo v roku 1945. Druhá svetová vojna sa skončila a „divé zviera“ sa znovu objavilo na scéne, tentoraz ako Organizácia Spojených národov. Jehovovi svedkovia v tom čase rozšírili svoje zvestovateľské dielo do mnohých ďalších krajín a odvtedy toto dielo nadobudlo nebývalé rozmery!

Vďaka tomuto proroctvu som si uvedomila, čo je pred nami. Keď zaznel oznam, že na ďalší rok bude otvorená prvá trieda školy Gileád, vyvolalo to vo mne silnú túžbu stať sa misionárkou. V roku 1943 som bola pridelená ako priekopníčka do Portlandu v štáte Oregon. V tých dňoch sme do služby chodievali s gramofónom. Keď sme prišli k dverám, prehrali sme domácim kázeň a potom sme im ponúkli biblickú literatúru o Božom  Kráľovstve. Celý ten rok som na misionársku službu neprestávala myslieť.

Keď som v roku 1944 spolu s mojou dobrou priateľkou Evelyn Trabertovou dostala pozvanie do Gileádu, bola som šťastím celá bez seba! Päť mesiacov nás inštruktori učili, ako mať radosť zo štúdia Biblie. Veľmi na nás pôsobila ich pokora, ktorá sa prejavila napríklad tým, že nás niekedy obsluhovali pri jedle. Graduácia našej triedy sa konala 22. januára 1945.

Ja, Evelyn a Leo a Esther Mahanovci sme prišli na miesto nášho nového pôsobiska v Salvádore v júni 1946. Hneď sme videli, že tamojšie polia „sa belejú k žatve“. (Ján 4:35) Udalosť, ktorú som opisovala v úvode, ukazuje, ako veľmi kňazi zúrili. Iba týždeň predtým sme mali v Santa Ane prvý krajský zjazd. Na verejnú prednášku sme sa snažili pozvať čo najviac ľudí a mali sme obrovskú radosť, že nás bolo prítomných takmer 500. Odpor kňazov nás nezastrašil. Naopak, boli sme ešte viac odhodlaní zostať a pomáhať úprimným ľuďom, ktorí tam žili. Aj keď ich kňazi odrádzali od toho, aby si čítali Bibliu a málokto si ju mohol dovoliť, videli sme, že sú hladní po pravde. Veľmi si cenili našu snahu naučiť sa po španielsky, aby sme ich mohli učiť o pravom Bohu, Jehovovi, a o jeho nádhernom sľube obnoviť na tejto zemi raj.

Jednou z mojich prvých záujemkýň v Salvádore bola Rosa Ascenciová. Keď začala študovať Bibliu, odišla od muža, s ktorým žila. Potom prijal ponuku biblického štúdia aj on. Vzali sa, dali sa pokrstiť a začali horlivo slúžiť Jehovovi. Rosa bola prvá zo Santa Any, ktorá sa stala priekopníčkou. *

Rosa vlastnila malý obchodík s potravinami. Vždy, keď išla do služby, ho zatvorila a dôverovala Jehovovi, že sa o ňu postará. Keď po niekoľkých hodinách znova otvorila, zákazníci sa len tak hrnuli. Z vlastnej skúsenosti mohla potvrdiť pravdivosť slov z Matúša 6:33. Rosa verne slúžila Jehovovi až do svojej smrti.

Raz sa stalo, že za mužom, ktorý mne a ďalším piatim misionárom prenajímal dom, prišiel miestny kňaz. Varoval ho, že ak nás tam nechá, on i jeho manželka budú vylúčení z cirkvi. Tento majiteľ domu, vplyvný obchodník, bol už dlhšie znechutený správaním kňazov. Nátlaku nepodľahol, dokonca kňazovi povedal, že by mu vylúčenie z cirkvi vôbec neprekážalo. Uistil nás, že v jeho dome môžeme zostať tak dlho, ako budeme chcieť.

V hlavnom meste San Salvadore jedna misionárka študovala Bibliu s manželkou istého inžiniera. Volal sa Baltasar Perla. Tento dobrosrdečný  muž prestal veriť v Boha, lebo videl, aké pokrytectvo je medzi náboženskými predstaviteľmi. V čase, keď sa mala stavať odbočka, pán Perla sa ponúkol, že vypracuje plány a postará sa o výstavbu budov bez toho, aby za to žiadal nejaké peniaze.

Správanie Jehovovho ľudu pri stavbe odbočky ho presvedčilo, že našiel pravé náboženstvo. Dvadsiateho druhého júla 1955 sa dal pokrstiť a jeho manželka Paulina bola pokrstená krátko po ňom. Obe ich deti verne slúžia Jehovovi. Ich syn Baltasar mladší slúži už 49 rokov v Bételi v Brooklyne, kde podporuje stále rastúce zvestovateľské dielo. Teraz je členom výboru odbočky v Spojených štátoch. *

Keď sme v San Salvadore začali organizovať zjazdy, brat Perla nám pomohol vybaviť prenájom veľkej športovej haly. Zozačiatku sme využívali iba niekoľko sektorov. No Jehova našu činnosť žehnal, a tak sa naše rady z roka na rok rozširovali, až sme sa do športovej haly nevošli. Pri týchto radostných príležitostiach som stretávala bratov a sestry, s ktorými som kedysi študovala Bibliu. Predstavte si, ako som sa cítila, keď mi moji bývalí záujemcovia predstavovali moje „vnúčatá“ — novopokrstených svedkov, ktorých už sami priviedli k pravde!

Raz na zjazde prišiel za mnou jeden brat a povedal, že sa mi musí k niečomu priznať. Nepoznala som ho, takže som bola zvedavá. Povedal: „Som jeden z tých chlapcov, čo do vás v Santa Ane hádzali kamene.“ A teraz slúžil spolu so mnou Jehovovi. Cítila som neopísateľnú radosť. Počas rozhovoru s ním som si opäť uvedomila, že služba celým časom je to najlepšie, čomu sa môže človek v živote venovať.

V Salvádore som slúžila ako misionárka skoro 29 rokov. Začínala som v Santa Ane, potom to boli mestá Sonsonate, Santa Tecla a nakoniec San Salvador. V roku 1975 som sa po mnohých modlitbách rozhodla ukončiť misionársku  službu a vrátiť sa do Spokane. Moji starnúci rodičia, ktorí stále verne slúžili Jehovovi, potrebovali moju pomoc.

Otecko zomrel v roku 1979. Potom som sa ďalej starala o mamičku, ktorá bola čoraz slabšia a odkázaná na pomoc druhých. Opatrovala som ju ešte osem rokov, kým vo veku 94 rokov nezomrela. Bolo to mimoriadne náročné obdobie a bola som fyzicky i citovo veľmi vyčerpaná. Dostala som bolestivý pásový opar. No veľa som sa modlila a cítila som, akoby ma Jehova držal v náručí. Vďaka jeho láskyplnej pomoci som túto skúšku vytrvalosti zvládla. Bolo to presne tak, ako povedal Jehova: „Až do šedín... budem istotne konať, aby som sám niesol a sám podopieral a zaobstaral únik.“ (Iz. 46:4)

V roku 1990 som sa presťahovala do mesta Omak v štáte Washington. Tam som sa znovu cítila užitočná. Pomáhala som španielsky hovoriacim ľuďom spoznávať Jehovu a niekoľkí moji záujemcovia sa dali pokrstiť. No bolo pre mňa stále ťažšie starať sa o dom, v ktorom som bývala, a tak som sa v novembri 2007 presťahovala do bytu v neďalekom meste Chelan. Odvtedy sa o mňa dobre starajú spolukresťania zo španielskeho zboru, za čo som im veľmi vďačná. Keďže som tu jediný svedok vo vyššom veku, bratia a sestry si ma s láskou „adoptovali“ ako svoju babičku.

Kedysi som sa rozhodla, že sa nevydám a nebudem mať deti, aby som mohla slúžiť Jehovovi naplno a „bez rozptyľovania“. (1. Kor. 7:34, 35) No mám veľa duchovných detí. Viem, že v tomto svete nemôžem mať všetko. A tak dávam na prvé miesto to, čo tam patrí — službu Jehovovi celou dušou. V novom svete bude dosť času na všetko ostatné. Môj obľúbený biblický verš je Žalm 145:16, v ktorom nás Jehova uisťuje, že „uspokojí túžbu všetkého živého“.

Teraz mám 91 rokov. Stále sa teším pomerne dobrému zdraviu, takže pokračujem v priekopníckej službe. Vďaka nej som stále duchom mladá a môj život má zmysel. Keď som prišla do Salvádora, zvestovateľská činnosť sa tam ešte len rozbiehala. Dnes je tu napriek Satanovmu vytrvalému odporu vyše 39 000 zvestovateľov. To veľmi posilňuje moju vieru. Je úplne isté, že Jehova svojím svätým duchom podporuje úsilie svojho ľudu.