ZAČIATKOM leta v roku 1970 visel môj život na vlásku. Mal som len 20 rokov a na vojne som sa nakazil vážnou infekčnou chorobou. Ležal som vo vojenskej nemocnici Valley Forge vo Phoenixville v americkom štáte Pensylvánia. Každú polhodinu prichádzal k môjmu lôžku ošetrovateľ a meral mi tlak. Mal iba o pár rokov viac ako ja. Vyzeral ustarane, lebo tlak mi stále klesal. Opýtal som sa ho: „Už si videl niekoho zomierať?“ Zbledol a odpovedal: „Ešte nie.“

V tej chvíli boli moje vyhliadky do budúcnosti neisté. Ale ako som sa dostal do nemocnice? Rád vám porozprávam niečo zo svojho života.

Ochorel som počas vojny vo Vietname, kde som slúžil ako asistent v operačnej sále. Vždy som rád pomáhal chorým a zraneným a mojím cieľom bolo stať sa chirurgom. Do Vietnamu som sa dostal v júli 1969. Tak ako všetci nováčikovia, aj ja som mal týždeň na to, aby som si zvykol na iné časové pásmo a tropickú horúčavu.

Hlásil som sa v chirurgickej nemocnici v lokalite Dong Tam v delte rieky Mekong. Čoskoro po mojom príchode pristálo pri nemocnici viacero vrtuľníkov, ktoré boli plné ranených. Bol som oddaný vlastenec a svoju prácu som mal rád. Preto som chcel ihneď pomáhať. Po predoperačnej príprave boli ranení rýchlo prevezení do malých klimatizovaných plechových búd, ktoré slúžili ako operačné sály. Potom v tomto stiesnenom priestore zaujali svoje miesto nad pacientom chirurg, anestéziológ a ďalší dvaja členovia operačného tímu. Snažili sa urobiť všetko, čo sa dá, aby zranenému zachránili život. Všimol som si, že vo vrtuľníkoch ešte zostali veľké čierne vrecia. Povedali mi, že sú v nich časti tiel vojakov, ktorých roztrhalo na kusy. To bolo moje prvé stretnutie s vojnou.

S učením Jehovových svedkov som sa stretol už v mladosti. Mamička študovala so svedkami, ale nikdy sa nedala pokrstiť. Veľmi som sa tešil,  že som mohol byť na jej štúdiu. Raz sme išli s nevlastným otcom okolo sály Kráľovstva. Opýtal som sa ho: „Čo je to?“ Povedal mi: „Tým ľuďom sa zďaleka vyhýbaj!“ Pretože som ho mal rád a dôveroval som mu, poslúchol som. A tak som stratil kontakt s Jehovovými svedkami.

Po návrate z Vietnamu som začal cítiť, že bez Boha mi v živote niečo chýba. Bolestné spomienky na vojnu ma citovo otupili. Zdalo sa, že nikto poriadne nevie, čo sa vo Vietname dialo. Spomínam si, že sa konali demonštrácie, na ktorých ľudia označovali amerických vojakov za vrahov detí. Bolo to na základe správ, že vo vojne sú zabíjané nevinné deti.

Chcel som uspokojiť svoj duchovný hlad, a tak som začal navštevovať bohoslužby rôznych cirkví. Vždy som Boha miloval, ale to, čo som na bohoslužbách počul, ma nezaujalo. Nakoniec som sa v jednu februárovú nedeľu v roku 1971 rozhodol ísť do sály Kráľovstva Jehovových svedkov. Bolo to v meste Delray Beach na Floride.

Práve sa končila verejná prednáška, tak som zostal na štúdiu Strážnej veže. Už si nepamätám, aký námet sa rozoberal, ale dodnes si spomínam na malé deti, ako listovali vo svojej Biblii a vyhľadávali si texty. To na mňa silne zapôsobilo! Ticho som počúval a všetko pozoroval. Keď som odchádzal, oslovil ma jeden milý, asi 80-ročný brat. Volal sa Jim Gardner. V ruke držal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a opýtal sa ma: „Chceli by ste si prečítať túto knihu?“ Dohodli sme sa, že sa stretneme vo štvrtok ráno a začneme študovať Bibliu.

V tú nedeľu večer som musel ísť do práce. Pracoval som na pohotovosti v súkromnej nemocnici v Boca Raton na Floride. Zmena trvala od jedenástej večer do siedmej ráno. V noci sa nič také nedialo, tak som si čítal knihu Pravda. Zrazu ku mne prišla hlavná sestra, vyšklbla mi knihu z ruky, pozrela na obal a zvolala: „Hádam sa nechceš stať jedným z nich?“ Vytrhol som jej knihu späť a povedal: „Ešte som len v polovici knihy, ale je celkom možné, že sa to stane!“ Potom odišla a ja som si mohol knihu v pokoji dočítať.

Pred prvým štúdiom Biblie s bratom Gardnerom som sa ho opýtal: „Tak čo budeme študovať?“ Odpovedal: „Knihu, ktorú som vám dal.“ Namietol som: „Ale tú som si už prečítal.“ Brat Gardner láskavo zareagoval: „No, skúsme sa pozrieť do prvej kapitoly.“ Bol som prekvapený, koľko vecí som prehliadol. Veľa veršov ma nechal prečítať z mojej Biblie kráľa Jakuba (King James Version). Konečne som sa dozvedal o pravom Bohu, Jehovovi. Brat Gardner, ktorého som s láskou volal Jim, preštudoval so mnou v to ráno  tri kapitoly z knihy Pravda. Potom sme každý štvrtok preštudovali ďalšie tri kapitoly. Zo štúdia som mal obrovskú radosť. Veľmi som sa tešil, že ma vyučuje jeden z pomazaných bratov, ktorý osobne poznal brata Charlesa T. Russella!

O niekoľko týždňov som bol schválený za zvestovateľa dobrého posolstva. Jim mi pomohol prekonať mnohé obavy vrátane strachu zo služby z domu do domu. (Sk. 20:20) Pri spolupráci s Jimom som sa naučil mať zo služby radosť. Možnosť zúčastňovať sa na službe stále považujem za jedinečnú česť. Je predsa úžasné spolupracovať s Bohom! (1. Kor. 3:9)

Teraz by som vám rád porozprával o jednej veľmi osobnej záležitosti — ako som prvýkrát pocítil lásku k Jehovovi. (Zjav. 2:4) Táto láska mi pomáha prekonávať nielen bolestné spomienky na hrôzy vojny, ale aj iné ťažkosti. (Iz. 65:17)

Spomínam si najmä na jeden deň na jar 1971. Krátko predtým som sa musel vysťahovať z bytu. Môj nevlastný otec totiž nechcel mať pod svojou strechou žiadneho Jehovovho svedka. V tom čase som na tom nebol finančne najlepšie. V nemocnici som dostával plat každé dva týždne a väčšinu príjmu som minul na nákup oblečenia, aby som mohol v službe vhodne reprezentovať Jehovu. Mal som síce nejaké úspory, ale tie boli v banke v štáte Michigan, kde som vyrastal. Preto som musel niekoľko dní prespávať v aute. Holil a sprchoval som sa na čerpacích staniciach.

Jedného dňa, hneď po skončení zmeny v nemocnici, som išiel do sály Kráľovstva, hoci do  schôdzky pred službou zostávalo ešte niekoľko hodín. Sadol som si dozadu za sálu, kde ma nikto nemohol vidieť. Zrazu ma premohli spomienky na Vietnam — akoby som znovu cítil zápach spálených ľudských tiel a videl krvavé scény. V mysli sa mi vynoril živý obraz mladých mužov, ako sa ma so zúfalstvom v očiach pýtajú: „Zvládnem to? Zvládnem to?“ Vedel som, že zomrú, no usiloval som sa ich utešiť najlepšie, ako som mohol. Snažil som sa, aby na mojej tvári nebol ani náznak toho, čo som prežíval. Všetko sa odohrávalo len v mojom vnútri. Ako som tam sedel, zaplavila ma vlna emócií.

Začal som sa modliť a po lícach mi stekali slzy. (Žalm 56:8) Spomenul som si na nádej na vzkriesenie a hlboko som sa nad ňou zamyslel. V tej chvíli mi to došlo: Prostredníctvom vzkriesenia Jehova odstráni všetky následky krviprelievania, ktoré som videl, ako aj všetku citovú bolesť. Boh privedie tých mladých mužov späť k životu a poskytne im príležitosť, aby sa o ňom dozvedeli pravdu. (Sk. 24:15) Vtedy som v srdci pocítil vrúcnu lásku k Jehovovi, ktorá prenikla až do môjho najhlbšieho vnútra. Ten deň má pre mňa stále mimoriadny význam. Odvtedy sa snažím zo všetkých síl, aby som svoju prvú lásku k Jehovovi nestratil. Pomáha mi vytrvávať najmä v období skúšok a ťažkostí.

Vo vojne ľudia páchajú hrozné veci. Ani ja som nebol výnimkou. Veľmi mi pomáha, keď rozjímam o dvoch obľúbených veršoch. Prvý je zo Zjavenia 12:10, 11, kde sa píše, že nad Diablom nevíťazíme len „pre slovo nášho svedectva“, ale aj „pre Baránkovu krv“. Druhý je z Galaťanom 2:20. Z tohto verša som sa dozvedel, že Kristus Ježiš zomrel „za mňa“. Na základe Ježišovej krvi mi Jehova odpustil. To mi umožňuje mať čisté svedomie a podnecuje ma to robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som pomáhal i ďalším spoznať pravdu o našom milosrdnom Bohu, Jehovovi. (Hebr. 9:14)

Keď sa obzriem späť a vidím, ako sa Jehova o mňa staral, nesmierne si to vážim. Napríklad ešte v ten istý deň, ako Jim zistil, že prespávam v aute, mi dal kontakt na sestru, ktorá mala penzión. Som presvedčený, že Jehova použil Jima a tú drahú sestru, aby sa mi postaral o pekné miesto na bývanie. Jehova je taký láskavý! Stará sa o každého, kto mu verne slúži.

V máji 1971 som musel ísť do Michiganu, aby som si zariadil isté záležitosti. Pred odchodom zo zboru Delray Beach na Floride som naložil do kufra svojho auta plno literatúry a zamieril som na sever po medzištátnej diaľnici I-75. No ešte skôr, ako som opustil susedný štát Georgia, bol kufor prázdny. Všade som horlivo vydával svedectvo o Kráľovstve. Zašiel som napríklad aj do väzníc a traktáty som rozdával dokonca i vtedy, keď som zastal na odpočívadle a išiel na toaletu. Zaujímalo by ma, či niektoré zo semienok biblickej pravdy, ktoré som takto rozosial, vzklíčilo. (1. Kor. 3:6, 7)

Musím však priznať, že zozačiatku, keď som spoznal pravdu, som nebol veľmi taktný, najmä pri rozhovoroch s najbližšou rodinou. Keďže prvá láska k Jehovovi vo mne silno horela, smelo som im vydával svedectvo. No nedával som si servítku pred ústa. Mojim drahým bratom Johnovi a Ronovi som pravdu doslova vnucoval. Neskôr som sa im za svoj necitlivý prístup ospravedlnil.  Neprestávam sa modliť o to, aby prijali pravdu. Napokon som sa s Jehovovou pomocou naučil, ako byť pri vydávaní svedectva a vyučovaní taktnejší. (Kol. 4:6)

Stále si udržiavam lásku k Jehovovi, no nezabúdam ani na ďalšie lásky v mojom živote. Jednou z nich je moja vzácna manželka Susan. Vždy som chcel manželku, ktorá ma bude podporovať v službe Jehovovi. Susan je duchovne silná žena. Živo si pamätám, ako som za ňou raz prišiel, keď sme spolu chodili. Sedela na prednej verande rodičovského domu v Cranstone v štáte Rhode Island a čítala si Strážnu vežu. Zapôsobilo na mňa, že si číta vedľajší článok a vyhľadáva si aj biblické verše. Pomyslel som si: To je naozaj duchovná žena! Vzali sme sa v decembri 1971 a som jej veľmi vďačný za to, že je stále po mojom boku a podporuje ma. Cením si na nej najmä to, že hoci ma miluje, Jehovu miluje ešte viac.

Jehova nás požehnal dvomi synmi. Ako Jesse a Paul rástli, Jehova bol s nimi. (1. Sam. 3:19) Obaja sú v pravde, takže so Susan z nich máme obrovskú radosť. Stále slúžia Jehovovi, lebo aj oni si k nemu udržiavajú prvú lásku. Sú v službe celým časom už viac ako 20 rokov. Som hrdý  aj na svoje krásne nevesty Stephanie a Racquel. Ľúbim ich ako vlastné dcéry. Sú to duchovné ženy, ktoré milujú Jehovu celým srdcom a celou dušou. (Ef. 6:6)

Po krste som slúžil asi 16 rokov v štáte Rhode Island, kde som nadviazal cenné priateľstvá. Mám nádherné spomienky na spoluprácu s mnohými vynikajúcimi staršími. Okrem toho som vďačný za cestujúcich dozorcov, ktorí mi pomohli v duchovnom raste. Bolo ich toľko, že ich všetkých ani nemôžem spomenúť. Spolupracovať s bratmi, ktorí si udržiavajú prvú lásku k Jehovovi, je neopísateľná česť! V roku 1987 sme sa presťahovali do Severnej Karolíny, aby sme pomohli so službou na mieste, kde to bolo potrebné. Tam sme si vytvorili ďalšie vzácne priateľstvá. *

V auguste 2002 sme so Susan prijali pozvanie stať sa členmi rodiny Bétel v Pattersone v Spojených štátoch. Pracoval som v služobnom oddelení a Susan v práčovni. Túto prácu si veľmi obľúbila. V auguste 2005 som bol poctený slúžiť ako člen vedúceho zboru. Na túto úlohu som sa cítil nedostatočný. Mojej drahej manželky sa zmocnili obavy, ako zvládne všetky nároky spojené s touto prácou a cestovaním. Susan nikdy nemala rada cestovanie lietadlom a teraz sa nalietame viac ako dosť! Pomohli jej láskavé rady manželiek ďalších členov vedúceho zboru, a tak ma odhodlane a čo najviac podporuje. Vrúcne ju za to milujem!

V kancelárii mám mnoho fotografií, ktoré pre mňa veľa znamenajú. Pripomínajú mi nádherné momenty v mojom živote. Cítim, že už teraz dostávam od Jehovu úžasnú odmenu za to, že robím všetko, čo môžem, aby som si k nemu zachoval svoju prvú lásku.