MÔJ prastrýko Nikolaj Dubovinskij v posledných rokoch života spísal svoje zážitky — tak radostné, ako aj dramatické. Roky oddane slúžil Jehovovi pod zákazom v bývalom Sovietskom zväze. Napriek ťažkostiam zostal verný a vždy mal radosť zo života. Často hovoril, že by chcel, aby si mladí ľudia vypočuli jeho príbeh, preto by som sa oň rada podelila. Prastrýko sa narodil v roku 1926 v roľníckej rodine v dedinke Podvirivka v Černovickej oblasti na Ukrajine.

Svoj príbeh začal slovami: „Jedného dňa v roku 1941 môj starší brat Ivan doniesol domov knihy Harfa Božia, Božský plán vekov a niekoľko Strážnych veží a brožúrok. Všetky som prečítal. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že utrpenie vo svete nespôsobuje Boh, ale Diabol. Popritom som si čítal aj evanjeliá a uvedomil som si, že som našiel pravdu. Nadšene som o nádeji na Kráľovstvo hovoril ďalším. Vďaka štúdiu týchto publikácií sa prehlbovalo moje porozumenie pravdy a silnela vo mne túžba stať sa Jehovovým služobníkom.

Vedel som, že budem pre svoju vieru trpieť. Bola vojna a ja som nechcel zabíjať. Aby som sa pripravil na skúšky, ktoré ma čakali, začal som sa učiť naspamäť biblické texty, ako napríklad Matúš 10:28 a 26:52. Bol som pevne rozhodnutý zostať Jehovovi verný, aj keby ma to malo stáť život.

V roku 1944 som dovŕšil 18 rokov, a tak ma povolali do vojska. Vtedy som sa prvý raz stretol so spoluveriacimi, s mladými bratmi, ktorí prišli na miesto odvodového konania, lebo ich tiež povolali do vojska. Odhodlane sme vládnym úradníkom povedali, že sa do vojny nezapojíme. Rozhnevaní vojaci sa nám vyhrážali, že nás vyhladujú, prinútia kopať zákopy alebo zastrelia. Odvážne sme povedali: ‚Sme vo vašich rukách. Ale bez ohľadu na to, čo nám urobíte, neporušíme Boží príkaz: „Nezavraždíš.“‘ (2. Mojž. 20:13)

Mňa poslali spolu s ďalšími dvoma bratmi na nútené práce do Bieloruska. Mali sme robiť na poli a opravovať poškodené domy. Doteraz mám pred očami, aké strašné následky zanechala vojna v okolí Minska. Cestu lemovali obhorené zvyšky stromov a v lese i v priekopách ležali mŕtvoly ľudí a nafúknuté zdochliny koní. Boli tam tiež opustené prívesy nákladných áut a delá a dokonca vrak lietadla. Na vlastné  oči som videl, k čomu vedie porušovanie Božích prikázaní.

Vojna sa v roku 1945 skončila, no náš desaťročný trest za to, že sme odmietli bojovať, nebol zrušený. Prvé tri roky sme nemali žiaden kontakt s bratmi ani duchovný pokrm v podobe publikácií. Podarilo sa nám cez listy skontaktovať s niekoľkými sestrami, ale aj ony boli zatknuté a odsúdené na 25 rokov nútených prác v táboroch.

V roku 1950 sme sa vrátili domov, lebo nás prepustili skôr. Kým som bol vo väzení, moja mama a mladšia sestra Marija sa stali Jehovovými svedkami. Moji starší bratia ešte neboli pokrstení, ale aj oni študovali Bibliu. Keďže som horlivo zvestoval, KGB ma chcelo znova poslať do väzenia. Potom ma bratia, ktorí dohliadali na našu činnosť, požiadali, aby som pomáhal s výrobou literatúry v podzemí. Mal som vtedy 24 rokov.“

„Jehovovi svedkovia hovorili, že ak ich činnosť bude zakázaná, budú v nej pokračovať v podzemí, a to aj doslovne. (Prísl. 28:28) Vtedy sa väčšina našich publikácií naozaj vyrábala v tajných priestoroch pod zemou. Moja prvá ‚pracovňa‘ bola v bunkri pod domom môjho staršieho brata Dmitrija. Stávalo sa, že som aj dva týždne z bunkra vôbec nevyšiel. Keď petrolejová lampa hasla pre nedostatok kyslíka, obyčajne som si ľahol a počkal, kým sa miestnosť opäť nenaplnila čerstvým vzduchom.

 Raz sa ma brat, s ktorým som spolupracoval, opýtal: ‚Nikolaj, si pokrstený?‘ Hoci som slúžil Jehovovi už 11 rokov, pokrstený som ešte nebol. V ten večer sme sa o tom rozprávali, a tak som bol vo veku 26 rokov pokrstený v jazere. Tri roky nato som dostal ďalšie úlohy, lebo som sa stal členom výboru krajiny. V tom čase boli bratia, ktorých ešte neuväznili, poverovaní dôležitými úlohami, aby nahradili uväznených bratov. Tak mohlo dielo Kráľovstva pokračovať.“

„Výroba literatúry v podzemí bola oveľa ťažšia ako väzenie. Aby som nevzbudzoval podozrenie KGB, sedem rokov som nechodil na zhromaždenia a o svoju duchovnosť som sa musel starať sám. Členov svojej rodiny som videl, len keď som ich navštívil, a to bolo veľmi zriedka. Chápali však moju situáciu a to mi dodávalo silu. Stále som bol v napätí a musel som byť veľmi opatrný. Bolo to vyčerpávajúce. Museli sme byť pripravení na všetko. Napríklad raz večer prišli do domu, kde som býval, dvaja policajti. Vyskočil som cez okno a utekal do lesa. Len čo som z lesa vybehol na pole, začul som zvláštne svišťanie. Vzápätí som počul výstrely a uvedomil som si, že to svišťali guľky. Jeden z mojich prenasledovateľov vyskočil na koňa, hnal sa za mnou a strieľal, až kým sa mu neminuli náboje. Jedna guľka ma zasiahla do ramena. Nakoniec po asi päťkilometrovej naháňačke sa mi podarilo uniknúť a skryť sa v lese. Neskôr som sa na súde dozvedel, že na mňa vystrelili 32-krát!

Keďže som strávil tak veľa času v podzemí, bol som veľmi bledý. To hneď na prvý pohľad prezrádzalo, čo robím. A tak som sa snažil byť na slnku, koľko sa len dalo. Život v podzemí tiež poznačil moje zdravie. Raz sa stalo, že som sa nemohol zúčastniť na dôležitom stretnutí s bratmi, lebo som krvácal z nosa i úst.“

„Zatknutý som bol 26. januára 1957. O šesť mesiacov Najvyšší súd Ukrajiny vyniesol rozsudok. Dostal som trest smrti zastrelením. No keďže trest smrti bol v krajine  zrušený, zmiernili mi ho na 25 rokov väzenia. Ôsmim z nás boli vymerané vysoké tresty v pracovných táboroch, spolu to bolo 130 rokov. Boli sme poslaní do táborov v Mordviansku, kde bolo asi 500 svedkov. Tajne sme sa stretávali v malých skupinách a študovali Strážnu vežu. Raz nám dozorca skonfiškoval niekoľko časopisov, a keď si ich prezrel, zvolal: ‚Ak ich budete ďalej čítať, budete nezlomní!‘ Vždy sme celý deň poctivo pracovali a často sme urobili dokonca viac, než sa od nás vyžadovalo. Napriek tomu veliteľ tábora nebol spokojný. Povedal: ‚Práca, ktorú tu robíte, nie je pre nás až taká dôležitá. Potrebujeme vašu vernosť a oddanosť!‘“

V roku 1967 bol strýko Nikolaj z pracovného tábora prepustený. Potom pomáhal organizovať zbory v Estónsku a v Rusku, v Petrohrade. Začiatkom roku 1991 bol rozsudok z roku 1957 anulovaný pre nedostatok dôkazov o spáchaní trestného činu. V tom období boli zbavení obvinenia mnohí bratia, ktorí si od vládnych predstaviteľov veľa vytrpeli. V roku 1996 sa Nikolaj presťahoval do mesta Velikije Luki v Pskovskej oblasti asi 500 kilometrov od Petrohradu. Kúpil si tam malý dom. V roku 2003 bola na jeho pozemku postavená sála Kráľovstva. Teraz sa v nej stretávajú dva prekvitajúce zbory.

S manželom slúžime v pobočke Jehovových svedkov v Rusku. Strýko Nikolaj nás posledný raz navštívil v marci 2011, len niekoľko mesiacov pred smrťou. Veľmi na nás zapôsobilo, keď s iskrou v očiach povedal: „Všetko naznačuje, že začíname siedmykrát obchádzať Jericho.“ (Joz. 6:15) Mal 85 rokov. A hoci nemal ľahký život, povedal: „Som veľmi šťastný, že som sa už v mladosti rozhodol slúžiť Jehovovi. Nikdy som to neoľutoval!“