Napodobňujte ich vieru

Lojálny napriek skúškam

PETER si s napätím prezerá tváre Ježišových poslucháčov. Sú v synagóge v Kafarnaume. V tomto meste Peter býva a tu, na brehu Galilejského mora, pracuje ako rybár. Žije tu aj veľa jeho priateľov, príbuzných a ľudí, s ktorými pracovne prichádza do kontaktu. Určite by bol rád, keby sa všetci obyvatelia Kafarnaumu pozerali na Ježiša rovnako ako on, keby aj oni boli takí nadšení tým, čo sa dozvedajú o Božom Kráľovstve od najväčšieho učiteľa všetkých čias. Zdá sa však, že dnes sa také niečo nestane.

Mnohí Ježiša prestávajú počúvať. Niektorí začínajú šomrať a nahlas vyjadrovať námietky proti tomu, čo hovorí. No to, čo Petra trápi najviac, je reakcia niektorých spomedzi samotných učeníkov. Na ich tvárach už nie je výraz nadšenia z objavovania nového, ich oči už nežiaria radosťou zo spoznávania drahocenných právd. Výraz šťastia vystriedalo rozrušenie, dokonca rozčúlenie. Niektorí svoje pocity aj nahlas vyjadrujú, keď nazývajú Ježišove slová šokujúcimi. Dávajú najavo, že ho už viac nebudú počúvať, a opúšťajú synagógu — a tým i Ježiša.

Pre Petra a ostatných apoštolov sú to ťažké chvíle. Peter úplne nerozumie tomu, čo Ježiš v ten deň povedal. Nepochybne však chápe, prečo mohli jeho slová na prvé počutie vyznieť urážajúco. Čo urobí? Toto nie je prvý ani posledný raz, čo je skúšaná jeho lojálnosť k jeho Pánovi. Pozrime sa, ako Petrovi pomohla jeho viera zvládnuť takéto situácie a zachovať si lojálnosť.

Lojálny napriek nelojálnosti druhých

Ježiš Petra často prekvapoval. Opakovane sa stávalo, že povedal alebo urobil niečo, čo bolo v úplnom rozpore s tým, čo ľudia čakali. Len deň predtým zázračne nasýtil niekoľkotisícový zástup. Po tomto zázraku sa ho ľudia snažili urobiť kráľom. Mnohí z nich však boli prekvapení, keď od nich odišiel a učeníkom nariadil, aby nastúpili do člna a odplavili sa do Kafarnaumu. Kým učeníci v noci namáhavo veslovali, on ich opäť prekvapil, keď k nim po rozbúrenom Galilejskom mori prišiel ako po suchej zemi a dal Petrovi dôležité poučenie o viere. *

Keď prišlo ráno, rýchlo zistili, že zástupy ľudí prišli na člnoch za nimi. Týchto ľudí sem však zjavne nepriviedol hlad po duchovných pravdách, ale túžba opäť vidieť, ako Ježiš zázračne zaobstará jedlo. Ježiš ich za ich hmotársky postoj pokarhal. Rozhovor mal potom pokračovanie v kafarnaumskej synagóge,  kde Ježiš znovu všetkých prekvapil, keď sa im snažil odovzdať dôležitú, ale zložitú pravdu.

Ježiš nechcel, aby v ňom ľudia videli len nejakého chlebodarcu, ale duchovné opatrenie od Boha. Chcel, aby chápali, že svojím ľudským životom a smrťou umožní iným získať večný život. Preto im uviedol znázornenie, v ktorom sám seba prirovnal k manne, chlebu, ktorý padal z neba za dní Mojžiša. Keď proti tomu niektorí namietali, použil živé znázornenie, ktorým vysvetlil, že ak chcú získať život, je nevyhnutné, aby jedli jeho telo a pili jeho krv. Po týchto slovách sa už námietky hrnuli zo všetkých strán. Niektorí povedali: „Táto reč je pohoršujúca; kto ju môže počúvať?“ Mnohí z jeho učeníkov sa rozhodli, že už ho viac nebudú nasledovať. * (Ján 6:48–60, 66)

Čo urobí Peter? Aj on je určite zmätený Ježišovými slovami. Ešte nepochopil, že Ježiš musí zomrieť, aby mohol splniť Božiu vôľu. Je Peter v pokušení nenápadne sa vytratiť, tak ako tí nestáli učeníci, ktorí v ten deň Ježiša opustili? Nie. V jednej dôležitej veci sa od nich totiž odlišuje. V akej?

Ježiš sa obracia na svojich apoštolov a hovorí: „Nechcete aj vy odísť?“ ​(Ján 6:67) Oslovil všetkých dvanástich, ale ten, kto sa ozval, bol práve Peter. Často to tak bolo. Peter bol možno najstarší z apoštolov. V každom prípade bol určite najotvorenejší z nich; zriedka sa stalo, že by sa zdráhal povedať to, čo mal na srdci. V tomto prípade mal na srdci tento nádherný a pamätný výrok: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.“ ​(Ján 6:68)

Nechytajú vás tieto slová za srdce? Viera v Ježiša Petrovi pomohla vypestovať si vynikajúcu vlastnosť — lojálnosť. Petrovi bolo jasné, že Ježiš je jediným Záchrancom a že zachraňuje ľudí tým, čo hovorí — svojím vyučovaním o Božom Kráľovstve. Peter vedel, že aj keď sú tu veci, ktoré ho mätú, nedá sa ísť nikam inam, ak chce mať Božiu priazeň a získať požehnanie v podobe večného života.

Cítite to tak aj vy? Žiaľ, mnohí ľudia dnes tvrdia, že milujú Ježiša, ale v skúške lojálnosti zlyhávajú. Ak máme byť Kristovi skutočne lojálni, musíme mať na Ježišovo učenie rovnaký pohľad ako Peter. Potrebujeme jeho učenie spoznať, pochopiť jeho význam a žiť v súlade s ním, aj keď nás v ňom niektoré veci prekvapujú, lebo sa vymykajú tomu, čo by sme čakali alebo čomu by sme my osobne dali prednosť. Len vtedy, keď sa dokážeme ako lojálni, môžeme dúfať, že získame to, čo pre nás Ježiš chce — večný život.

Lojálny napriek pokarhaniu

Onedlho po týchto rušných udalostiach sa Ježiš so svojimi apoštolmi a niekoľkými učeníkmi vydal na dlhú cestu smerom na sever.  Zasnežený vrchol vrchu Hermon, ktorý bol najsevernejším bodom Zasľúbenej krajiny, bol niekedy viditeľný už od modrých vôd Galilejského mora. Ako skupina kráčala čoraz vyššie k dedinám blízko Filipovej Cézarey, vrch pred ich očami postupne rástol. * V tomto pôsobivom prostredí, keď sa pred nimi smerom na juh otvárala úchvatná panoráma na veľkú časť Zasľúbenej krajiny, položil Ježiš svojim nasledovníkom dôležitú otázku.

„Čo hovoria zástupy, kto som?“ chcel vedieť. Môžeme si len predstavovať, ako Peter uprene hľadí do očí svojho Pána a opäť z nich cíti jeho láskavosť a prenikavý intelekt. Ježiša zaujímalo, aké závery si robia jeho poslucháči z toho, čo vidia a počujú. Učeníci mu v odpovedi na otázku týkajúcu sa jeho totožnosti uviedli niektoré mylné názory rozšírené medzi ľuďmi. Ale Ježiš chcel vedieť viac. Majú o ňom takú mylnú predstavu aj jeho najbližší nasledovníci? A tak sa ich spýtal: „Čo však hovoríte vy, kto som?“ (Lukáš 9:18–22)

Opäť to bol Peter, kto okamžite zareagoval. Jasnými a smelými slovami vyjadril pocity mnohých, ktorí tam boli, keď povedal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Istotne si vieme predstaviť schvaľujúci úsmev, ktorým Ježiš obdaril Petra, keď ho vrelo pochválil. Ježiš mu pripomenul, že to bol Jehova Boh, nie človek, kto urobil túto dôležitú pravdu takou jasnou pre ľudí s pravou vierou. Petrovi bolo umožnené pochopiť jednu z najdôležitejších právd, ktoré ľuďom dovtedy Jehova odhalil — totožnosť Mesiáša, čiže Krista, sľúbeného už pred dávnymi časmi! (Matúš 16:16, 17)

Tento Kristus bol tým, kto bol v starovekých proroctvách označený ako kameň, ktorý stavitelia zavrhnú. (Žalm 118:22; Lukáš 20:17) Na tieto proroctvá myslel Ježiš, keď zjavil, že práve na tom kameni alebo skalnom masíve, ktorého totožnosť Peter práve odhalil, Jehova založí zbor. * Potom dal Petrovi v tomto zbore niektoré veľmi dôležité výsady. Neurčil mu nadradené postavenie nad ostatnými apoštolmi, ako si to niektorí myslia, ale poveril ho zodpovednými úlohami. Dal mu ‚kľúče kráľovstva‘. (Matúš 16:19) Peter dostal za úlohu sprístupniť nádej na vstup do Božieho Kráľovstva trom skupinám ľudí — najprv Židom, potom Samaritánom a napokon pohanom, čiže Nežidom.

Ježiš však neskôr povedal, že od tých, ktorým bolo veľa dané, sa bude vyžadovať viac. Petrov prípad je názornou ukážkou pravdivosti  týchto slov. (Lukáš 12:48) Ježiš potom odhalil ďalšie dôležité pravdy o Mesiášovi vrátane neodvratnosti jeho blížiaceho sa utrpenia a smrti v Jeruzaleme. Petra tieto jeho výroky veľmi znepokojili. Vzal si Ježiša bokom a pokarhal ho slovami: „Buď k sebe láskavý, Pane, to sa ti vôbec nestane.“ ​(Matúš 16:21, 22)

Peter to určite myslel dobre, a tak ho Ježišova reakcia musela prekvapiť. Ježiš sa mu obrátil chrbtom, pozrel sa na ostatných apoštolov — ktorí si pravdepodobne mysleli niečo podobné ako Peter — a povedal: „Choď za mňa, Satan! Si mi dôvodom na potknutie, lebo nemyslíš Božím myslením, ale ľudským.“ ​(Matúš 16:23; Marek 8:32, 33) Z Ježišových slov sa môžeme naučiť niečo praktické my všetci. Človeku sa môže veľmi ľahko stať, že dovolí, aby uňho ľudské zmýšľanie prevážilo nad Božím. Ak to dopustíme, aj keď máme dobré pohnútky, môžeme v tej chvíli nevedomky podporiť Satanove zámery, a nie Božie. Ako však zareagoval Peter?

Určite vedel, že Ježiš to nemyslel doslovne, keď ho nazval Satanom Diablom. Napokon, Ježiš sa s Petrom nerozprával tak, ako sa rozprával so Satanom. Satanovi povedal: „Odíď.“ Petrovi však povedal: „Choď za mňa.“ ​(Matúš 4:10) Ježiš tohto apoštola, v ktorom videl veľa dobrého, nezavrhol. Jednoducho napravil jeho chybné uvažovanie. Nie je ťažké pochopiť, čo Ježiš svojimi slovami myslel — Peter stál, obrazne povedané, pred ním a bol mu kameňom potknutia, a tak mal „ísť zaňho“, nasledovať ho a byť mu oporou.

Ohradil sa Peter, nahneval sa alebo sa ofučal? Nie. Pokorne toto usmernenie prijal. Tak znovu prejavil lojálnosť. Každý, kto nasleduje Krista, občas potrebuje usmernenie. Len keď usmerňovanie pokorne prijímame a berieme si ho k srdcu, môžeme sa ďalej približovať k Ježišovi Kristovi a k jeho Otcovi, Jehovovi Bohu. (Príslovia 4:13)

Odmena za lojálnosť

Ježiš onedlho vyslovil ďalší prekvapujúci výrok: „Pravdivo vám hovorím, že niektorí z tých, čo tu stoja, vôbec neokúsia smrť, kým najprv neuvidia prichádzať Syna človeka v jeho kráľovstve.“ ​(Matúš 16:28) Tieto slová nepochybne vyvolali v Petrovi zvedavosť. Čo by tým Ježiš mohol myslieť? Peter možno uvažoval, či to ostré pokarhanie, ktoré dostal, neznamená, že on už na takéto zvláštne výsady môže zabudnúť.

Asi o týždeň však vzal Ježiš Jakuba, Jána a Petra na „vysoký vrch“ — pravdepodobne na vrch Hermon, ktorý bol odtiaľ vzdialený len niekoľko kilometrov. Bola už asi noc, keďže tých troch mužov premáhal spánok. Ale kým sa Ježiš modlil, stalo sa niečo, čo ich okamžite prebralo. (Matúš 17:1; Lukáš 9:28, 29, 32)

Ježiš sa pred ich očami začal meniť. Jeho tvár začala vyžarovať čoraz silnejšie svetlo, až kým nežiarila ako slnko. I jeho odev sa belostne trblietal. Potom sa pri ňom zjavili dve postavy. Jedna predstavovala Mojžiša a druhá Eliáša. Rozprávali sa s Ježišom „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ — zjavne o jeho smrti a vzkriesení. Ako jasne sa ukázalo, že Peter robil chybu, keď zavrhoval myšlienku, že Ježiš bude musieť podstúpiť taký bolestný zážitok! (Lukáš 9:30, 31)

Peter cítil potrebu k tomuto výnimočnému videniu niečím prispieť. Vyzeralo to, akoby sa Mojžiš a Eliáš chystali od Ježiša odísť. A tak Peter vyhŕkol: „Učiteľ, je to vynikajúce, že sme tu, postavme teda tri stany, jeden pre teba a jeden pre Mojžiša a jeden pre Eliáša.“ Je jasné, že postavy, ktoré vo videní predstavovali dvoch Jehovových služobníkov, ktorí boli už dávno mŕtvi, nepotrebovali stany. Peter v skutočnosti nevedel, čo hovorí. No nie je vám tento človek aj napriek tomu sympatický svojím nadšením a srdečnosťou? (Lukáš 9:33)

 Peter s Jakubom a Jánom boli tej noci odmenení aj inak. Na vrchu sa vytvoril oblak a zahalil ich. Potom z oblaku vyšiel hlas — hlas Jehovu Boha! Povedal: „Toto je môj Syn, ten, ktorého som vyvolil. Počúvajte ho.“ Nato sa videnie skončilo a na vrchu zostali už len oni a Ježiš. (Lukáš 9:34–36)

Akým vzácnym darom bolo toto videnie pre Petra — a určite je ním aj pre nás! Keď Peter o niekoľko desaťročí písal o výsade, ktorú dostal v tú noc, uviedol, že bol medzi „očitými svedkami jeho vznešenosti“, čiže videl Ježiša v budúcom postavení slávneho nebeského Kráľa. Toto videnie potvrdilo mnohé proroctvá zaznamenané v Božom Slove a posilnilo Petrovu vieru, ktorá mala byť ešte skúšaná. (2. Petra 1:16–19) Aj my z neho môžeme mať úžitok, ak podobne ako Peter zostávame lojálni Pánovi, ktorého nad nami dosadil Jehova, ak sa od neho učíme, nechávame sa ním usmerňovať a naprávať a pokorne ho deň čo deň nasledujeme.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 28]

 Kto je tým skalným masívom?

„A ja ti hovorím: Ty si Peter, a na tom skalnom masíve postavím svoj zbor.“ ​(Matúš 16:18) Tieto slová, ktoré Ježiš povedal apoštolovi Petrovi, sa často chápu tak, že Peter mal byť základom kresťanského zboru. Katolícka cirkev učí, že Ježiš zveril Petrovi nadradené postavenie nad ostatnými apoštolmi, a tým ho v podstate ustanovil za prvého pápeža. Preto vnútornú stranu kupoly Baziliky sv. Petra v Ríme zdobia tieto Ježišove slová napísané v latinčine písmenami väčšími ako človek.

Chcel Ježiš povedať, že Peter je tým skalným masívom, na ktorom Ježiš vybuduje svoj zbor? Nie. Pouvažujme o troch dôvodoch, prečo si tým môžeme byť istí. Po prvé, prítomní boli aj ostatní apoštoli a oni si z týchto Ježišových slov takýto záver nevyvodili. Ak by Ježiš pred všetkými apoštolmi zveril Petrovi nadradené postavenie, potom prečo sa neskôr opakovane hádali o to, kto je medzi nimi najväčší? (Marek 9:33–35; Lukáš 22:24–26) Po druhé, apoštol Pavol neskôr ukázal, že tým skalným masívom je Ježiš Kristus, nie Peter. (1. Korinťanom 3:11; 10:4) Po tretie, o niekoľko desaťročí sám Peter napísal, že Ježiš je dávno predpovedaným „základným rohovým kameňom“, ktorý si vyvolil Boh, a tým ukázal, že si nemyslí, že tým skalným masívom je on sám. (1. Petra 2:4–8)

Keďže však Petrovo meno znamená „skala“, niektorí tvrdia, že Ježiš myslel naňho, keď hovoril o skalnom masíve. No Petrovo meno nie je synonymom slova „skalný masív“, ktoré je použité v tom istom verši. Petrovo meno znamená „kus skaly“ a je to podstatné meno mužského rodu, kým slovo preložené ako „skalný masív“ je podstatné meno ženského rodu. Teda ako treba chápať Ježišove slová? Ježiš v podstate Petrovi povedal: „Ty, ktorého nazývam Peter, čiže skala, si rozpoznal pravú totožnosť ‚skalného masívu‘, Krista, ktorý bude slúžiť ako základ kresťanského zboru.“ Akú veľkú výsadu mal Peter, že mohol prispieť k odhaleniu takej závažnej pravdy!

[Obrázok na stranách 24, 25]

Peter zostal lojálny aj napriek tomu, že musel byť pokarhaný

[Obrázok na strane 26]

Peter bol za svoju lojálnosť odmenený vzrušujúcim videním