ČO VYVOLALO takýto rozruch? Tento časopis komentoval všeobecnú pozornosť, ktorú vzbudila zbierka pseudoevanjelií, listov a apokalýps objavených v polovici 20. storočia v Nag-Hammádí a na iných miestach v Egypte. Tieto a ďalšie dokumenty tohto druhu sa všeobecne nazývajú gnostické alebo apokryfné spisy. *

Dnes, keď ľudia často pristupujú k Biblii a k ortodoxným náboženstvám so značným skepticizmom, gnostické alebo apokryfné spisy sa tešia všeobecnej obľube. Tieto spisy veľmi ovplyvnili to, ako sa mnohí pozerajú na učenie Ježiša Krista i na kresťanstvo samotné. Ako sa o tom píše aj v jednom časopise: „Tomášovo evanjelium a iné apokryfné [diela] sa prihovárajú k srdcu skupiny ľudí, ktorá v súčasnosti stále rastie: ľudí, ktorí túžia po duchovnosti, ale nedôverujú náboženstvu.“ Podľa odhadov len v Brazílii „existuje najmenej 30 skupín, ktorých učenie je založené na apokryfoch“.

Objavením týchto dokumentov sa dostala do centra pozornosti teória, že v štvrtom storočí n. l. katolícka cirkev sprisahanecky ukryla pravdu o Ježišovi, že niektoré správy z jeho života, ktoré sa nachádzajú v apokryfných spisoch, boli utajené a že štyri evanjeliá, ktoré obsahuje dnešná Biblia, boli pozmenené. Profesorka náboženstva Elaine Pagelsová sa o tom vyjadruje takto: „Teraz si začíname uvedomovať, že to, čo nazývame kresťanstvom  — a to, čo označujeme za kresťanskú tradíciu —, v skutočnosti predstavuje iba úzky výber určitých prameňov, vybratých spomedzi desiatok ďalších.“

Podľa názoru takých učencov, ako je spomenutá Elaine Pagelsová, Biblia nie je jediným zdrojom kresťanskej viery; existujú aj iné zdroje, napríklad apokryfné spisy. Napríklad v jednom programe BBC s názvom Biblické záhady v časti „Pravda o Márii Magdaléne“ odznelo, že apokryfné spisy predstavujú Máriu Magdalénu ako „učiteľku a duchovnú poradkyňu ostatných učeníkov. Nie je len učeníčkou; je aj apoštolkou pre apoštolov.“ K údajnej úlohe Márie Magdalény sa Juan Arias v brazílskych novinách O Estado de S. Paulo vyjadril: „V súčasnosti všetko nasvedčuje tomu, že rané kresťanské hnutie, ktoré založil Ježiš, bolo silne ‚feministické‘, keďže prvé kostoly boli v domácnostiach žien, kde tieto ženy vykonávali obrady ako kňazi a biskupi.“

Zdá sa, že pre mnohých ľudí majú apokryfy oveľa väčšiu váhu než Biblia. Tým však vzniká niekoľko vážnych otázok: Sú apokryfné spisy oprávneným zdrojom kresťanskej viery? Ktorému zdroju by sme mali veriť, keď sa apokryfy dostanú do rozporu s jasným biblickým učením — Biblii alebo apokryfným knihám? Naozaj v štvrtom storočí došlo ku konšpirácii s cieľom utajiť tieto knihy a pozmeniť obsah štyroch evanjelií, aby sa vynechali dôležité informácie o Ježišovi, Márii Magdaléne a ďalších? Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky pouvažujme o jednom zo štyroch biblických evanjelií, o Evanjeliu podľa Jána.

Jeden vzácny fragment Jánovho evanjelia sa našiel v Egypte začiatkom 20. storočia. Je známy pod názvom Rylandsov papyrus 457 (P⁵²). Obsahuje časť, ktorá sa v dnešnej Biblii nachádza v Jánovi 18:31–33, 37, 38 a je uchovávaná v Knižnici Johna Rylandsa v Manchestri v Anglicku. Je to najstarší zlomok rukopisu Kresťanských gréckych Písiem, aký existuje. Podľa mnohých učencov bol napísaný okolo roku 125 n. l., teda iba asi dvadsaťpäť rokov po Jánovej smrti. Je pozoruhodné, že text tohto fragmentu sa takmer presne zhoduje s textom neskorších rukopisov. Skutočnosť, že už tak skoro bol nejaký odpis Jánovho evanjelia v obehu v Egypte, kde bol zlomok objavený, podporuje záver, že dobré posolstvo podľa Jána bolo naozaj napísané už v prvom storočí n. l. a že ho napísal samotný Ján, ako to naznačuje Biblia. Jánovo evanjelium je teda dielom očitého svedka.

Na druhej strane všetky apokryfné spisy sa datujú najskôr do druhého storočia n. l., teda minimálne sto rokov po tom, čo sa odohrali udalosti, ktoré opisujú. Niektorí odborníci sa snažia argumentovať tým, že apokryfné spisy sú založené na skorších spisoch alebo tradíciách, ale na to neexistuje žiaden dôkaz. Preto sa natíska otázka: Čomu by ste dôverovali viac — svedectvu očitých svedkov alebo  svedectvu ľudí, ktorí žili sto rokov po opisovanej udalosti? Odpoveď je jasná. *

A ako je to s tvrdením, že biblické evanjeliá boli pozmenené s cieľom vynechať určité správy z Ježišovho života? Existuje nejaký dôkaz, že napríklad Jánovo evanjelium bolo v štvrtom storočí zmenené, aby sa prekrútili fakty? Pri hľadaní odpovede na túto otázku musíme vziať do úvahy, že jedným z hlavných zdrojov súčasnej Biblie je rukopis zo štvrtého storočia, známy ako Vatikánsky 1209. Ak naša Biblia obsahuje zmeny urobené v štvrtom storočí, potom tieto zmeny musia byť aj v tomto rukopise. Našťastie iný rukopis, známy ako Bodmer 14, 15 (P⁷⁵), ktorý obsahuje väčšinu textu Lukášovho a Jánovho evanjelia, sa datuje do rokov 175 n. l. až 225 n. l. Podľa odborníkov je po textovej stránke veľmi podobný Vatikánskemu 1209. Inými slovami, v biblických evanjeliách neboli urobené žiadne podstatnejšie zmeny a Vatikánsky 1209 je toho dôkazom.

Neexistuje žiaden dôkaz, v písomnej ani inej forme, ktorý by dokazoval, že text Jánovho evanjelia — alebo aj ostatných evanjelií — bol počas štvrtého storočia zmenený. Po preskúmaní zbierky fragmentov rukopisov objavených v egyptskom Oxyrhynchu Dr. Peter M. Head z Cambridgeskej univerzity napísal: „Všeobecne povedané, tieto rukopisy potvrdzujú text významných unciálnych rukopisov [rukopisov písaných veľkými písmenami, ktoré sa datujú do štvrtého storočia a neskôr], ktorý tvorí základ súčasných kritických vydaní. Nenašlo sa nič, čo by si vyžadovalo radikálnu zmenu pochopenia toho, ako sa v ranej dobe prenášal text NZ [Nového zákona].“

Štyri kánonické evanjeliá — Matúš, Marek, Lukáš a Ján — boli medzi kresťanmi všeobecne prijímané prinajmenšom už v polovici druhého storočia n. l. Tatianovo rozšírené dielo Diatessaron (grécky výraz, ktorý doslovne znamená „cez štyri“), zostavené niekedy v rokoch 160 až 175 n. l., bolo založené len na štyroch kánonických evanjeliách a ani na jednom gnostickom „evanjeliu“. (Pozri rámček  „Obhajoba evanjelií v počiatkoch kresťanstva“.) Za zmienku stojí aj vyjadrenie Irenea z konca druhého storočia n. l. Tvrdil, že evanjeliá sú štyri, tak ako sú štyri svetové strany a štyri hlavné vetry. Hoci jeho prirovnania by sa dali spochybniť, to, čo povedal, podporuje myšlienku, že v tom čase existovali len štyri kánonické evanjeliá.

O čom svedčia všetky tieto fakty? O tom, že Kresťanské grécke Písma — vrátane štyroch evanjelií —, ako ich máme dnes, sa od druhého storočia v ničom zásadnom nezmenili. Nemáme žiaden vážny dôvod veriť, že v štvrtom storočí došlo ku konšpirácii s cieľom zmeniť alebo zatajiť nejakú časť  Písiem, ktoré sú inšpirované Bohom. Naopak, biblický učenec Bruce Metzger napísal: „Koncom druhého storočia... sa medzi veľmi rôznorodými a rozptýlenými zbormi veriacich, a to nielen v Stredomorí, ale aj v oblasti od Británie po Mezopotámiu, dosiahol vysoký stupeň jednomyseľnosti v súvislosti s väčšou časťou Nového zákona.“

Apoštoli Pavol i Peter sa zastávali pravdy obsiahnutej v Božom Slove. Obaja dôrazne nabádali spolukresťanov, aby neverili ničomu inému, len tomu, čomu boli učení. Napríklad Timotejovi Pavol napísal: „Ó, Timotej, chráň, čo ti je s dôverou zverené, odvracaj sa od prázdnych rečí, ktoré porušujú, čo je sväté, a od rozporov, ktoré falošne nazývajú ‚poznaním‘. Tým, že stavali na obdiv také poznanie, odchýlili sa niektorí od viery.“ A Peter k tomu dodáva: „Nie, neoboznámili sme vás s mocou a prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista tak, že sme nasledovali prefíkane vymyslené falošné historky, ale tak, že sme sa stali očitými svedkami jeho vznešenosti.“ ​(1. Timotejovi 6:20, 21; 2. Petra 1:16)

Už pred stáročiami bol prorok Izaiáš inšpirovaný, aby povedal: „Zelená tráva uschla, kvet zvädol; ale slovo nášho Boha, to potrvá na neurčitý čas.“ ​(Izaiáš 40:8) My môžeme mať rovnakú dôveru, že Ten, ktorý inšpiroval Sväté Písma, sa aj postaral o to, aby prežili celé veky, aby tak „boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Timotejovi 2:4)