Boh ‚koná veľké veci‘ — ako som sa o tom presvedčil

Rozpráva Maurice Rádž

Naša rodina spolu s tisíckami ďalších imigrantov utekala pred jedným z najzúrivejších útokov druhej svetovej vojny. Niekoľko dní sme sa predierali hustou barmskou džungľou a spali sme pod stromami. Mal som vtedy deväť rokov. Všetko, čo som mal, som si niesol na chrbte v malom batôžku. No to bol len začiatok.

PÍSAL sa rok 1942. Celý svet bol vo vojnovom stave a my sme utekali pred postupujúcou japonskou armádou. Práve vtrhla do Barmy, ktorá sa dnes volá Mjanmarsko, a zmocnila sa naftových polí pri Yenangyaungu. Než sme stihli prísť k indickým hraniciam, japonskí vojaci nás dobehli a prinútili nás vrátiť sa domov.

Keď som bol malý, bývali sme v Yenangyaungu, kde otec pracoval pre Barmskú naftovú spoločnosť. Po japonskej okupácii sa bohaté naftové polia pri Yenangyaungu stali terčom intenzívnych bombových útokov britských vojenských lietadiel. Raz sme sa tri dni skrývali v zákope a všade okolo nás vybuchovali bomby. Napokon sme ušli na člne do mestečka Sale, ktoré leží na rieke Iravadi. Boli sme šťastní, že sme nažive, a zostali sme tam až do konca vojny.

Tragédia vedie k spoznaniu pravdy

V roku 1945, počas ktorého sa druhá svetová vojna skončila, sa narodil môj mladší brat. Otec bol veľmi šťastný, že má dieťa svojej staroby. Ale jeho radosť netrvala dlho. O tri mesiace môj malý braček zomrel. Krátko nato zomrel od žiaľu aj otec.

Kamaráti ma chceli utešiť, a tak mi hovorili, že Boh si vzal môjho otca a brata k sebe do neba. Ako som len túžil byť s nimi! Naša rodina patrila ku katolíckej cirkvi. Na hodinách náboženstva nás učili, že kňazi a rehoľné sestry pôjdu priamo do neba, kým ostatní budú musieť určitý čas stráviť v očistci, na mieste dočasných múk, kde budú očistení od svojich hriechov. Bol som odhodlaný stretnúť sa s otcom a bratom, a tak som si zaumienil, že sa prihlásim do katolíckeho seminára v meste Maymyo (dnes Pyin Oo Lwin), ktoré bolo od nás vyše 200 kilometrov.

Ale na to, aby niekoho prijali do seminára, bolo potrebné dostatočné vzdelanie. Ako imigrant som chodil do školy len dva roky, lebo cez vojnu všetky školy zavreli. Hoci ich potom znovu otvorili, boli sme vo veľkej finančnej tiesni. Mama sa okrem mňa a mojich dvoch bratov starala ešte aj o ďalšie tri deti, ktoré zostali po jej sestre, ktorá zomrela. A tak si už nemohla dovoliť poslať nás chlapcov do školy.

Môj starší brat si našiel prácu, ale ja som mal len trinásť, a tak som toho veľa nemohol robiť. V meste Chauk blízko Sale býval brat môjho otca Manuel Nathan. Uvažoval som:  ‚Ak odídem z domu, bude o jeden hladný krk menej.‘ A tak som sa presťahoval do Chauku k strýkovi.

Nevedel som, že strýko sa nedávno začal stretávať s Jehovovými svedkami. Veľmi sa chcel podeliť aj s inými o to, čo sa dozvedal z Biblie. Po troške sa o niektoré myšlienky delil aj so mnou. Na začiatok mi vysvetlil význam modlitby Otčenáš. Začína sa slovami: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno.“ ​(Matúš 6:9, 10, Katolícky preklad)

„Teda Boh má meno,“ vysvetlil mi strýko. „A to meno je Jehova.“ Potom mi Božie meno ukázal v Biblii. Chcel som vedieť viac. Ale nevedel som dobre čítať ani vo svojej rodnej tamilčine a Biblia a biblická literatúra, ktorú mal strýko, bola v angličtine, ktorú som dobre neovládal. Napriek môjmu obmedzenému vzdelaniu som však postupne spoznal, čo učí Biblia. (Matúš 11:25, 26) Otvorili sa mi oči a pochopil som, že mnohé náuky, ktoré ma učili, nie sú založené na Biblii. „Strýko,“ povedal som napokon, „toto je pravda!“

Keď som mal šestnásť, začal som druhým rozprávať o tom, čo som sa dozvedel. V Mjanmarsku bolo vtedy len 77 Jehovových svedkov. Krátko nato za mojím strýkom prišiel z hlavného mesta Rangún Jehovov svedok Robert Kirk, ktorý bol misionárom. Povedal som mu, že som oddal svoj život Jehovovi. A tak som bol 24. decembra 1949 pokrstený v rieke Iravadi na znak toho, že som sa oddal Bohu.

Prekonávam prekážky

Krátko nato som sa presťahoval do mesta Mandalaj, aby som si našiel vhodnú prácu. Mojím cieľom bolo stať sa priekopníkom, ako sa nazývajú Jehovovi svedkovia, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú oznamovaniu dobrého posolstva. No raz, keď som sledoval futbalový zápas, spadol som na zem v kŕčoch. Prejavila sa u mňa epilepsia a musel som sa presťahovať späť k svojej rodine, aby sa o mňa mohli postarať.

Záchvaty sa u mňa objavovali nasledujúcich osem rokov. Keď sa mi zdravotný stav zlepšil, mohol som sa zamestnať. Hoci mama ma pre môj zdravotný stav odrádzala od priekopníckej služby, jedného dňa som jej povedal: „Dlhšie už čakať nemôžem. Chcem byť priekopníkom. Jehova sa o mňa postará!“

V roku 1957 som sa presťahoval do Rangúnu a začal som s priekopníckou službou. Na moje prekvapenie sa záchvaty neobjavili celých 50 rokov, až do roku 2007. Teraz ich mám vďaka liekom pod kontrolou. V roku 1958 som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka — trávil som zvestovaním mesačne 150 hodín.

Najprv som bol pridelený do dediny Kyonsha asi 110 kilometrov severozápadne od Rangúnu. Malá skupinka ľudí si tam čítala našu biblickú literatúru a chceli vedieť viac. Keď sme tam s Robertom prišli, zhromaždil sa veľký zástup. Mali veľa otázok a my sme im ich z Biblie zodpovedali. Ukázali sme im tiež, ako viesť biblické zhromaždenia. Niektorí sa k nám čoskoro pridali vo zvestovaní dobrého posolstva. Bol som požiadaný, aby som tam zostal. O niekoľko mesiacov sa malá skupinka rozrástla na prekvitajúci zbor. Dnes je v tejto oblasti viac než 150 Jehovových svedkov.

Neskôr som bol poverený slúžiť ako cestujúci služobník. Navštevoval som zbory a odľahlé  skupiny po celom Mjanmarsku. Precestoval som nespočetné kilometre po prašných cestách na korbe naložených nákladných áut, predieral som sa hustou džungľou, plavil som sa po riekach a prechádzal som horskými pásmami. Hoci telesne som nebol silný, cítil som, že Jehova mi dáva silu vytrvávať. (Filipanom 4:13)

„Jehova ti pomôže“

V roku 1962 som bol poslaný do odbočky Jehovových svedkov v Rangúne, kde ma Robert zaškolil. Tesne potom vláda nariadila, aby z Mjanmarska odišli všetci zahraniční misionári. Do niekoľkých týždňov boli všetci preč. Na moje prekvapenie som bol poverený dohľadom nad odbočkou.

Premýšľal som: ‚Ako to len zvládnem? Veď nemám dostatočné vzdelanie ani skúsenosti.‘ Viacerí starší bratia si všimli, že mám obavy, a tak mi povedali: „Maurice, neboj sa. Jehova ti pomôže. A my sme tu tiež.“ Ich slová ma veľmi povzbudili! O niekoľko mesiacov som mal zostaviť ročnú správu o zvestovateľskej činnosti svedkov v Mjanmarsku do Ročenky Jehovových svedkov 1967 a takúto správu som zostavoval aj ďalších 38 rokov. Rôzne situácie ma znovu a znovu presviedčali o tom, že našu činnosť vedie Jehova.

Napríklad keď som žiadal o mjanmarské občianstvo, na získanie príslušného dokladu mi chýbalo 450 kyatov. * A tak som celú tú záležitosť odložil. Jedného dňa, keď som prechádzal okolo kancelárie podniku, v ktorom som bol pred rokmi zamestnaný, ma zbadal môj bývalý šéf a zakričal na mňa: „Hej, Rádž, poď si po svoje peniaze. Keď si odchádzal, zabudol si si ich vyzdvihnúť.“ Išlo o sumu 450 kyatov, ktoré sa mi postupne nazbierali v jednom fonde pre zamestnancov a ktoré som si mal pri odchode zo zamestnania vyzdvihnúť.

Keď som odchádzal z kancelárie, premýšľal som, čo všetko by sa dalo urobiť so 450 kyatmi. Ale keďže to bolo presne toľko, koľko som potreboval na získanie dokladu o občianstve, cítil som, že je Jehovovou vôľou, aby som ich použil na tento účel. Toto rozhodnutie sa časom ukázalo ako to najlepšie, aké som mohol urobiť. Ako mjanmarský občan som mohol zostať v krajine, voľne cestovať, dovážať literatúru a plniť iné dôležité úlohy spojené so zvestovateľskou činnosťou v Mjanmarsku.

Zjazd na severe

V roku 1969 sme sa rozhodli usporiadať zjazd v meste Myitkyina na severe Mjanmarska, keďže veľa ľudí tam prejavovalo záujem o biblické posolstvo. Najťažšie bolo zabezpečiť dopravu pre všetkých svedkov z juhu. Modlili sme sa a potom sme požiadali Mjanmarské železnice o rezerváciu šiestich železničných vozňov. Boli sme nesmierne prekvapení, keď našej žiadosti vyhoveli.

Časom boli všetky prípravy na zjazd hotové a nastal deň, keď mali prísť delegáti. Asi napoludnie sme ich prišli čakať na stanicu. Vlak mal prísť o pol tretej. Kým sme tam čakali, prišiel za nami prednosta stanice s telegramom,  v ktorom sa písalo: „Odpojili sme šesť vozňov spoločnosti Watch Tower.“ Vysvetlil nám, že vlak by do kopca neutiahol šesť vagónov navyše.

Čo teraz? V prvom momente nám napadlo preložiť zjazd. Ale to by znamenalo znovu vybavovať všetky povolenia a to mohlo trvať aj niekoľko týždňov! Obrátili sme sa vo vrúcnej modlitbe k Jehovovi a vtom vošiel do stanice vlak. Neverili sme vlastným očiam. Všetkých šesť vozňov s Jehovovými svedkami! Usmievali sa a mávali nám. Jeden z nich nám potom vysvetlil: „Áno, odpojili šesť vozňov, ale nie našich!“

Od roku 1967 do roku 1971 vzrástol počet Jehovových svedkov v Mjanmarsku na 600, teda takmer na dvojnásobok. V roku 1978 bola odbočka presťahovaná do jednoposchodovej budovy. O dvadsať rokov bolo v tejto krajine už 2 500 svedkov. Priestory odbočky boli rozšírené a 22. januára 2000 prišiel zo Spojených štátov John E. Barr, člen vedúceho zboru Jehovových svedkov, a predniesol prejav pri príležitosti zasvätenia dvojposchodovej budovy s kanceláriami a ubytovacími priestormi, ktorá nám slúži dodnes.

Požehnania, ktoré som vo svojom živote zažil

Dnes v tejto odbočke v Rangúne žije a pracuje 52 dobrovoľníkov a v celom Mjanmarsku je už okolo 3 500 svedkov, ktorí slúžia v 74 zboroch a skupinách. Som veľmi rád, že v roku 1969 sa krátko pred smrťou stala Jehovovou svedkyňou aj moja milovaná mama.

V polovici 60. rokov bola do odbočky prijatá ako prekladateľka miestna priekopníčka Doris Ba Aye. Predtým, v roku 1959, absolvovala 32. triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower, v ktorej sa Jehovovi svedkovia školia za misionárov. Svojou prirodzenou krásou, radostnou osobnosťou a hlbokou duchovnosťou si získala moje srdce. V roku 1970 sme sa zosobášili. Dodnes sme oddaní Jehovovi i jeden druhému.

Už viac než šesť desaťročí mám výsadu pozorovať, ako Boh vedie zvestovateľskú činnosť v tejto krajine. Je to tak, Jehova je veľký a má byť veľmi chválený. V celom svojom živote som videl, že je Bohom, ktorý ‚koná veľké veci‘. (Žalm 106:21)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 27]

V službe v Rangúne asi v roku 1957

[Obrázok na strane 28]

Cestou na zjazd do Kalemya koncom 70. rokov

[Obrázok na strane 29]

Naša krásna odbočka, rozšírená v roku 2000

[Obrázok na strane 29]

S Doris dnes

[Obrázok na strane 29]

S Doris v službe z domu do domu