List z Haiti

„Cítim sa veľmi obohatená“

KEĎ 12. januára 2010 postihlo Haiti zemetrasenie, bolo pre mňa ťažké už len pozerať sa na tú spúšť, ktorú ukazovali v televíznych novinách. Potom mi 20. januára zavolala moja blízka priateľka Carmen a opýtala sa ma, či by som s ňou nešla na Haiti ako dobrovoľníčka. Spoznali sme sa pred niekoľkými rokmi, keď sme obe pomáhali ako dobrovoľné zdravotné sestry pri výstavbe jednej sály Kráľovstva. Odvtedy sme ako dobrovoľníčky pomáhali aj pri ďalších projektoch a stali sa z nás blízke priateľky.

Povedala som Carmen, že Haiti by som fyzicky ani citovo asi nezvládla. Pripomenula mi, že sme už zohraté a dokážeme sa podporiť. Po jej povzbudzujúcich slovách som zavolala do odbočky Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Hovorila som s človekom, ktorý mal na starosti organizovanie humanitárnej pomoci zo Spojených štátov, a on ma zaradil do zoznamu dobrovoľníkov. Spomenula som aj Carmen a zmienila som sa aj o tom, že by sme rady pracovali spolu. Povedal, že mi nemôže zaručiť, že mňa alebo Carmen vôbec zavolajú ani že budeme pracovať spolu.

Keďže som si myslela, že ma nepozvú, ďalej som sa venovala každodenným činnostiam. O štyri dni, v pondelok 25., mi zavolali z Brooklynu a opýtali sa ma, či môžem ísť na Haiti — pokiaľ možno už na druhý deň! Nemohla som tomu uveriť. Sľúbila som, že urobím, čo bude v mojich silách. Najprv som si vybavila voľno v práci. Potom som zatelefonovala Carmen, ale zistila som, že ju nezavolali, lebo nehovorí po francúzsky. Cítila som vzrušenie i obavy. Letenku na let z New Yorku do Santo Dominga v Dominikánskej republike, ktorá susedí s Haiti, sa mi podarilo zohnať na 28. januára.

Na letisku ma čakal mladý Jehovov svedok a odviezol ma do odbočky Jehovových svedkov v Dominikánskej republike. V ten deň prišli zo Spojených štátov aj dve ďalšie zdravotné sestry a na tú noc sme boli ubytované v jednej izbe. Na druhý deň sme absolvovali sedemapolhodinovú cestu do haitskej odbočky v Port-au-Prince.

Keď sme prekročili hranicu, videli sme tú spúšť na vlastné oči. Bolo až neuveriteľné, čo dokázalo zemetrasenie za 35 sekúnd urobiť s touto nádhernou krajinou. Už zábery v televízii boli strašné, ale ten pohľad, ktorý sa nám naskytol, slovami ani nedokážem opísať. Mnohé domy, dokonca aj prezidentský palác, boli poškodené, z iných ostali len hromady trosiek. Za mnohými z nich bola celoživotná tvrdá práca — a stačilo len niekoľko sekúnd a títo ľudia zrazu prišli o všetko. Bol to pre mňa smutný dôkaz, že hmotné veci naozaj nie sú v živote najdôležitejšie.

 Keď sme prichádzali do odbočky a zbadala nás recepčná, vybehla nám spoza svojho stola naproti so srdečným úsmevom a už vo dverách nás vrúcne vyobjímala. Ďakovala nám, že sme odsunuli svoje záujmy bokom a prišli sme sem. Po obede sme išli do neďalekej zjazdovej sály, ktorá teraz slúžila ako nemocnica. Tam sme sa stretli s ďalšími Jehovovými svedkami, ktorí sa tiež dali ochotne k dispozícii. Boli medzi nimi jedni manželia z Nemecka, obaja lekári, a ich asistent a tiež jedna pôrodná asistentka zo Švajčiarska.

Hneď v ten večer som začala pracovať. V zjazdovej sále boli na zemi rozložené matrace, na ktorých ležalo 18 pacientov — Jehovových svedkov i iných ľudí. Lekársky tím zložený z odborníkov spomedzi Jehovových svedkov poskytoval pacientom bezplatnú zdravotnú starostlivosť a každému venoval rovnakú pozornosť.

V tú noc jeden z pacientov, 80-ročný muž, zomrel. Boli sme spolu s mojou spolubývajúcou a jeho manželkou pri tom. Zrazu jedna mladá žena menom Ketly začala kričať od bolesti. Pre zranenia, ktoré utrpela pri zemetrasení, jej musela byť amputovaná pravá ruka. Bola pri nej jedna Jehovova svedkyňa, ktorá jej predtým pomáhala spoznať Bibliu. Prakticky každú noc spala v zjazdovej sále pri nej.

Išla som za Ketly. Veľmi som chcela zmierniť jej utrpenie, ale ju netrápila len fyzická bolesť. Začala mi rozprávať, že keď nastalo zemetrasenie, bola práve u svojej kamarátky. Nevedeli, čo sa deje. Držiac sa za ruky, rozbehli sa smerom k balkónu, ale zrazu sa na ne zrútila stena a ony zostali uväznené v troskách. Ketly volala na svoju kamarátku, ale tá sa neozývala. Povedala, že hneď vedela, že je mŕtva. Jej telo ležalo čiastočne na Ketly, až kým o štyri hodiny neprišli záchranári. Ketly prišla o pravú ruku až po ramenný kĺb.

Vždy, keď sa Ketly v tú noc pokúšala zaspať, vynárala sa jej v mysli celá tá hrôza. Vzlykajúc mi povedala: „Viem, čo sa v Biblii píše o posledných dňoch a zemetraseniach. Viem, že máme úžasnú nádej do budúcnosti. Viem, že by som mala byť vďačná za to, že žijem. Ale skúste si na chvíľu predstaviť, že by ste boli na mojom mieste. Jeden deň je všetko krásne a zrazu ostanete takto.“ Cítila som sa taká bezmocná, že som ju len objala a tiež som sa rozplakala. Plakali sme spolu, až kým nezaspala.

Každý deň boli posielaní jeden lekár a dve sestry na miesta, kde bola potrebná ich odborná pomoc. Mňa poslali do Petit-Goâve, čo je z Port-au-Prince asi dve hodiny autom. Išla som spolu s dvomi ďalšími dobrovoľníkmi — so zdravotnou sestrou z Floridy a s lekárom z Francúzska. Dorazili sme tam o pol desiatej a zložili sme zdravotnícky materiál v miestnej sále Kráľovstva. Tamojší ľudia sa dozvedeli, že prídeme, a tak tam už sedeli a čakali na nás.

Hneď sme sa pustili do práce. Bolo horúco a rad tých, ktorí potrebovali ošetrenie, sa stále zväčšoval. Až okolo tretej sme si mohli dať prestávku. Spolu sme v ten deň zaočkovali stoštrnásť ľudí a sto piatim sme poskytli ďalšiu pomoc. Bola som vyčerpaná, ale šťastná, že sme mohli pomôcť ľuďom, ktorí to potrebovali.

Strávila som na Haiti spolu niečo vyše dvoch týždňov. Takmer každú noc som mala 12-hodinovú službu v zjazdovej sále. Bola to obrovská zodpovednosť. Niečo také som nikdy predtým nezažila. Ale považovala som to za  veľkú výsadu a požehnanie. Som veľmi šťastná, že som mohla ľuďom na Haiti v ich nesmiernom utrpení svojím malým dielom pomôcť a priniesť im aspoň trochu útechy.

Máme sa od nich toľko čo učiť! Napríklad jeden pacient, o ktorého som sa starala, bol 15-ročný Eliser, ktorému musela byť amputovaná jedna noha. Všimla som si, že vždy odkladal niečo zo svojho jedla pre Jimmyho, ktorý bol každú noc pri ňom. Eliser mi vysvetlil, že Jimmy niekedy príde hladný, lebo sa nestihne najesť. Jeho príklad mi pripomenul, že nemusíme byť bohatí — ani zdraví —, aby sme sa mohli podeliť s druhými o to, čo máme.

Takýto postoj prejavovali aj dobrovoľníci v našom tíme. Jedna dobrovoľníčka sa sama necítila dobre a ďalšia trpela bolesťami chrbtice. Ale všetci kládli potreby pacientov pred vlastné pohodlie. To mi dávalo silu nevzdať sa a ísť ďalej. Každý z nás sa chvíľami cítil citovo, duševne i fyzicky vyčerpaný, ale navzájom sme sa podporovali a zvládli sme to. Bol to nezabudnuteľný zážitok! Som vďačná za to, že môžem patriť k organizácii vynikajúcich kresťanov — milujúcich, láskavých a obetavých.

Pred odchodom z Haiti som od dvoch pacientok, ktorým bola amputovaná pravá ruka, dostala ďakovné listy, ktoré sa im nejako podarilo napísať. Trvali na tom, aby som si ich prečítala až v lietadle. To som aj urobila. Ich listy ma tak dojali, že som nedokázala prestať plakať.

S niektorými priateľmi, s ktorými som sa zoznámila na Haiti, som stále v kontakte. V čase ťažkostí a v krízových situáciách sa rodia pevné priateľstvá. Verím, že tieto priateľstvá obstoja v akýchkoľvek ťažkostiach, ktoré prinesie budúcnosť. Cítim sa veľmi obohatená.