List z Nórska

Naša výprava do rozľahlej bielej pustatiny

JE VČASNÉ zimné ráno. Cez závesy nazeráme, aké je vonku počasie. Sme nadšení, že vidíme jasnú modrú oblohu! Pred nami sú tri dni, ktoré chceme stráviť zvestovaním na rozsiahlej náhornej plošine Finnmarksvidda za severným polárnym kruhom.

V Nórsku sú zimy chladné, a preto sa trochu obávame výpravy do tejto severskej pustatiny. Našťastie ideme spolu s tromi Jehovovými svedkami, ktorí žijú v tejto oblasti. Vedia, čo môžeme očakávať, a tak nám dali dobré rady.

Ciest je tu málo, a preto najlepší prostriedok, akým sa dá dostať k ľuďom v týchto odľahlých miestach, je snežný skúter. Balíme si oblečenie, jedlo a zásobu paliva a nakladáme ich na skúter a sane. Až kam oko dovidí, rozprestiera sa pred nami šíro-šíra biela náhorná plošina. Snehová pokrývka sa v slnečných lúčoch trblieta, akoby bola posiata diamantmi. Tento nádherný pohľad nám priam vyráža dych!

Finnmarksvidda je domovom sobov, losov, rysov, zajacov, líšok, rosomákov a malej populácie medveďov. Najviac sa však tešíme na to, že sa dostaneme k ľuďom, ktorí žijú v tejto odľahlej oblasti. Zvlášť by sme chceli stretnúť nejakých Saamov (Laponcov), ktorí sa živia chovom sobov alebo pracujú v horských chatách.

Pred prvou horskou chatou stretávame niekoľko mladých ľudí na bežkách, ktorí sú tu na školskom zájazde. Zastavujú sa a pýtajú sa nás, čo tu robíme. A my sme, samozrejme, radi, že im to môžeme vysvetliť. Keď odchádzame, jeden z nich nám hovorí: „Veľa úspechov s Bibliou!“ Opäť nasadáme na snežné skútre a prechádzame cez veľké zamrznuté jazero a bielu pustatinu. Naskytne sa nám príležitosť uvidieť stádo sobov?

Prichádzame k malej chate a nejaký muž nás srdečne zdraví. Je to jeden z mála stálych obyvateľov tejto oblasti. Všíma si, že máme poškodené sane, a ponúka sa, že nám ich opraví. S prácou sa nenáhli; tu sa totiž nikto neponáhľa. Jeho pohoda sa prenáša aj na nás. Keď je s prácou hotový, ďakujeme mu a ukazujeme  mu niekoľko myšlienok z Biblie, ktoré objasňujú, prečo Boh pripúšťa utrpenie. Pozorne počúva. Pred naším odchodom od nás prijíma knihu Čo učí Biblia? a časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Usmieva sa a hovorí: „Ďakujem vám za návštevu.“

Navštevujeme ešte niekoľkých ľudí a začína sa zvečerievať. Vyberáme sa teda do chatky, kde prespíme. Zrazu zbadáme líšku. Jej hrdzavý kožuch sa trblieta a nádherne kontrastuje s bielym snehom. Zastavuje sa, zvedavo sa na nás pozrie a beží ďalej. Začína snežiť, a tak nevidíme dobre, kadiaľ máme ísť. Konečne je pred nami chatka. To je úľava! Zakúrime si v piecke a v chatke začína byť teplejšie. Hoci sme unavení po celom dni natriasania na skútri, sme šťastní.

Ráno prišlo akosi skoro. Znova nakladáme batožinu na skúter, schádzame do nížiny a pozdĺž rieky prichádzame k ďalšej horskej chate. Tu stretávame jedného mladého muža a hovoríme mu niekoľko povzbudzujúcich myšlienok z Biblie. Je k nám láskavý a ukazuje nám, ako sa najľahšie dostaneme späť na našu trasu.

A je tu posledný deň našej výpravy. Vstupujeme do Národného parku Stabbursdalen a pred nami sa otvára nádherná scenéria so zasneženými horami v diaľke, ktoré sa ligotajú v slnečnom jase. Zrazu sa pred nami objaví veľké stádo sobov! Pokojne sa pasú. Svojimi veľkými kopytami vyhrabávajú mach a lišajníky, skryté pod pokrývkou snehu. Kúsok ďalej vidíme jedného Saama, ako sedí na snežnom skútri a mlčky pozoruje svoje soby. Jeho pes starostlivo dozerá na stádo, aby sa neroztratilo. Na chvíľu znehybnie a zaňuchá naším smerom. Rýchlo sa však vracia k svojej práci. Predkladáme pastierovi naše posolstvo. Je priateľský a počúva nás.

Cestou domov uvažujeme o všetkých tých ľuďoch, ktorých sme stretli na našej 300-kilometrovej výprave. Považujeme za výsadu, že sme mohli malým dielom prispieť k tomu, aby sa zvestovalo ľuďom v tejto rozľahlej bielej pustatine.

[Prameň ilustrácie na strane 15]

© Norway Post