„Keď uvidíte Jeruzalem obklopený utáborenými vojskami, tak vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Nech potom tí, čo sú v Judei, utekajú na vrchy, a tí, čo sú v jeho strede, nech odídu.“ ​(Lukáš 21:20, 21) Tieto pokyny, ktoré sa týkali prichádzajúceho zničenia Jeruzalema, dal Ježiš svojim učeníkom. Existujú nejaké dôkazy, že ich učeníci poslúchli?

Niekoľko desaťročí po Ježišovej smrti pritiahla rímska armáda pod vedením Cestia Galla do Palestíny potlačiť vzburu. Tento vojenský vpád potvrdil židovský historik Josephus Flavius, ktorý žil v tom čase. Rímski legionári obkľúčili Jeruzalem a zdalo sa, že sú si istí víťazstvom. Gallus však neočakávane nariadil ústup. Podľa cirkevného historika Eusebia kresťania z Judey využili túto príležitosť a utiekli do Pelly, mesta v hornatej oblasti Dekapolisu.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 70 n. l., rímska armáda pritiahla opäť, tentoraz pod vedením generála Tita, a obkľúčila toto židovské hlavné mesto. Titus dokončil to, čo neurobil Gallus, a mesto zničil. Státisíce Židov, ktorí zostali uväznení v Jeruzaleme, zahynuli.

Biblické správy o prorokoch Samuelovi, Eliášovi a Elizeovi sa zmieňujú o mužoch nazývaných „synovia prorokov“. Napríklad Elizeus poslal „jedného zo synov prorokov“, aby pomazal Jehua za kráľa nad Izraelom. (2. Kráľov 9:1–4)

Učenci sa domnievajú, že výrazom „synovia prorokov“ sa môže myslieť nejaká škola alebo spolupracujúce spoločenstvo prorokov, nie doslovní potomkovia prorokov. Journal of Biblical Literature uvádza, že členmi týchto skupín boli pravdepodobne jednotlivci, ktorí „sa oddali službe Jahvemu [Jehovovi] pod vedením nejakého proroka, ktorý bol... ich duchovným otcom“. (2. Kráľov 2:12) Napríklad v spomínanej správe o Jehuovom pomazaní je Elizeov vyslanec označený ako „prorokov slúžiaci“. (2. Kráľov 9:4)

Zdá sa, že „synovia prorokov“ žili jednoduchým spôsobom života. Napríklad o jednej takejto skupine za Elizeových čias sa v Biblii uvádza, že si sami stavali príbytok a používali pri tom požičanú sekeru. (2. Kráľov 6:1–5) A to, že niektorí z nich boli ženatí, vidno zo správy o istej vdove po jednom zo „synov prorokov“. (2. Kráľov 4:1) Bohabojní Izraeliti si týchto synov prorokov zjavne vážili a prinášali im dary v podobe jedla, ako sa to spomína v jednom zaznamenanom prípade. (2. Kráľov 4:38, 42)