TESNE predtým ako sa Ježiš vrátil do neba, poveril svojich učeníkov, aby o ňom svedčili „tak v Jeruzaleme, ako aj v celej Judei a Samárii až do najvzdialenejšej časti zeme“. (Skutky 1:8) Túto úlohu si učeníci horlivo plnili. No ich služba si vyžadovala veľkú dávku odvahy, pretože v Jeruzaleme sa proti nim čoskoro zdvihla vlna prenasledovania. Po ukameňovaní Štefana mnohí Ježišovi nasledovníci z Jeruzalema utiekli a útočisko našli asi 560 kilometrov na sever — v sýrskej Antiochii, ktorá bola jedným z najväčších miest Rímskej ríše. (Skutky 11:19)

V Antiochii učeníci ďalej zvestovali „dobré posolstvo“ o Kristovi a mnohí Nežidia sa stali kresťanmi. (Skutky 11:20, 21) Hoci v samotnom meste sa hovorilo po grécky, za bránami Antiochie i v celej provincii bola jazykom bežných ľudí sýrčina.

V druhom storočí počet sýrsky hovoriacich kresťanov narastal, a tak bolo potrebné preložiť dobré posolstvo do ich jazyka. Preto sa zdá, že prvým jazykom, do ktorého boli preložené časti Kresťanských gréckych Písiem, bola sýrčina, a nie latinčina.

 Okolo roku 170 n. l. Tacián Sýrsky (asi 120 – 173 n. l.) napísal v gréčtine alebo v sýrčine dielo známe pod názvom Diatessaron — čo po grécky znamená „zo štyroch [evanjelií]“ —, ktorého podkladom boli štyri kánonické evanjeliá. Neskôr Efrém Sýrsky (asi 310 – 373 n. l.) napísal komentár k Diatessaronu, čo potvrdzuje, že sýrski kresťania už v tom čase Diatessaron bežne používali.

Diatessaron má veľkú hodnotu aj pre nás dnes. Prečo? V 19. storočí niektorí učenci tvrdili, že evanjeliá boli napísané až v druhom storočí — niekedy medzi rokmi 130 n. l. až 170 n. l. —, a preto nemôžu byť považované za autentickú správu o Ježišovom živote. No neskôr objavené staroveké rukopisy Diatessaronu potvrdili, že evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána boli v polovici druhého storočia n. l. už bežne dostupné. Preto museli byť napísané skôr. Stojí tiež za povšimnutie, že Tacián vo svojom diele síce spomenul takzvané apokryfné evanjeliá, ale len veľmi okrajovo. Z toho je zrejmé, že na rozdiel od kánonických evanjelií ich nepovažoval buď za spoľahlivé, alebo za kánonické.

Na začiatku piateho storočia sa v severnej Mezopotámii bežne používal sýrsky preklad Biblie, ktorý bol vytvorený pravdepodobne v druhom alebo v treťom storočí. Tento preklad obsahoval všetky knihy Biblie okrem 2. Petra, 2. a 3. Jána, Júdu a Zjavenia a je známy ako Pešitta, čo v preklade znamená „jednoduchá“ alebo „jasná“. Pešitta je jedno z najstarších a najdôležitejších svedectiev toho, že biblický text bol ľuďom dostupný už veľmi skoro po jeho napísaní.

Na jednom z rukopisov Pešitty je uvedený dátum zodpovedajúci roku 459/460 n. l., čo ho robí najstarším rukopisom Biblie s konkrétnym časovým údajom. V roku 508 n. l. bola urobená revízia Pešitty. Obsahovala už aj tých päť chýbajúcich kníh a je známa pod názvom Filoxenský sýrsky preklad.

Až do 19. storočia pochádzali takmer všetky grécke odpisy Kresťanských gréckych Písiem z piateho storočia alebo z oveľa neskoršieho obdobia. Preto sa biblickí učenci veľmi zaujímali o iné rukopisy, napríklad o latinskú Vulgátu a sýrsku Pešittu. V tom čase niektorí verili, že Pešitta bola revíziou nejakej staršej sýrskej verzie, no žiadna sa nenašla. Keďže korene sýrskych prekladov Biblie siahajú až do druhého storočia, takýto preklad by bol pre biblických učencov neoceniteľným nástrojom, ktorý by im pomohol nazrieť do sveta biblických rukopisov v ich najranejšom období. Existovala však taká stará sýrska verzia? A podarí sa ju nájsť?

Áno, a našli sa dokonca dva takéto vzácne sýrske rukopisy! Prvý z nich je datovaný do piateho storočia. V roku 1842 ho spolu s mnohými ďalšími rukopismi získalo Britské múzeum z kláštora ležiaceho v nitrijskej púšti v Egypte. Je označený ako sýro-curetonský preklad, pretože ho objavil William Cureton, pomocník kurátora rukopisov v Britskom múzeu. Tento vzácny dokument obsahuje štyri evanjeliá v poradí Matúš, Marek, Ján a Lukáš.

Druhý rukopis, ktorý sa zachoval do našich dní, je sýro-sinajský preklad. Objavenie práve tohto prekladu je spojené s dobrodružným príbehom dvoch sestier spomínaných v úvode článku. Hoci Agnes Smithová Lewisová nemala univerzitný titul, naučila sa osem cudzích jazykov vrátane sýrčiny. V roku 1892 sa jej v Kláštore sv. Kataríny v Egypte podaril nevšedný objav.

 V jednej tmavej skrini našla sýrsky rukopis. Podľa jej vlastných slov „vyzeral odpudivo, pretože bol veľmi špinavý a jednotlivé stránky boli zlepené dohromady, keďže [celé stáročia] v ňom nikto nelistoval“. Bol to palimpsest, * ktorého pôvodný text bol vymazaný a prepísaný sýrskym textom o sväticiach. Agnes si však všimla pôvodný text a v záhlaví slová „Matúšovo“, „Markovo“ a „Lukášovo“. V rukách mala takmer kompletný text štyroch evanjelií v sýrčine. Podľa učencov bol tento kódex napísaný koncom štvrtého storočia.

Tento sýro-sinajský preklad je spolu s gréckymi rukopismi, ako Sinajský kódex a Vatikánsky kódex, považovaný za jeden z najdôležitejších objavených biblických rukopisov. Dnes je všeobecne prijímaný názor, že sýro-curetonský preklad a sýro-sinajský preklad sú odpisy starého sýrskeho prekladu evanjelií z konca druhého alebo zo začiatku tretieho storočia.

Môžu byť tieto rukopisy dnes užitočné pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o Bibliu? Nepochybne! Príkladom je takzvaný dlhý záver Markovho evanjelia, ktorý v niektorých Bibliách nasleduje po Markovi 16:8. Tento dlhý záver sa nachádza napríklad v Alexandrijskom kódexe z piateho storočia a vo Vulgáte. No v dvoch už spomínaných uznávaných gréckych rukopisoch zo štvrtého storočia — v Sinajskom kódexe a vo Vatikánskom kódexe — sa Evanjelium podľa Marka končí ôsmym veršom. Ani sýro-sinajský preklad neobsahuje dlhý záver, čo je ďalší dôkaz toho, že ide o neskorší dodatok, ktorý pôvodne nebol súčasťou Markovho evanjelia.

Pouvažujme o ďalšom príklade. V 19. storočí takmer všetky preklady Biblie obsahovali v 1. Jána 5:7 falošný dodatok na podporu náuky o Trojici. No v najstarších gréckych rukopisoch sa tento dodatok nenachádza. A nenachádza sa ani v Pešitte, z čoho je zrejmé, že naozaj išlo o pokus pozmeniť text Biblie.

Je očividné, že Boh Jehova ochránil svoje Sväté Slovo, tak ako to sľúbil. V Biblii čítame toto uistenie: „Zelená tráva uschla, kvet zvädol; ale slovo nášho Boha, to potrvá na neurčitý čas.“ (Izaiáš 40:8; 1. Petra 1:25) Sýrsky preklad známy ako Pešitta zohral skromnú, ale dôležitú úlohu v tom, že ľudstvo má prístup k presnému textu Biblie.