Belize

NA YUCATÁNSKOM polostrove sa nachádza tropický klenot hraničiaci s Mexikom, Guatemalou a Karibským morom známy ako Belize. Táto malá krajina, ktorá sa v minulosti volala Britský Honduras, je zmesou kultúr, jazykov, zvykov, jedál a náboženstiev.

Belize má len asi 300 000 obyvateľov, a tak je v porovnaní so zvyškom Strednej Ameriky pomerne riedko osídlené. Jeho husté tropické džungle sú domovom nádherných vtákov a fascinujúcich cicavcov vrátane zriedka videného jaguára. Nájdete tu aj veľa starobylých mayských zrúcanín a majestátne pohoria ozdobené hrdými palmami a kaskádovitými vodopádmi. Fascinujúcou črtou tejto krajiny je rozsiahla sieť jaskýň, ktoré sú niekedy pospájané čistými kľukatými riekami. V Belizskom bariérovom útese, ktorý sa tiahne pozdĺž celého pobrežia, môžete nájsť pestrofarebnú paletu koralov a je posiaty nízkymi ostrovmi pokrytými bielymi piesočnými plážami a kokosovými palmami.

RANÁ HISTÓRIA

Arawakovia a Karibovia, ktorí putovali z Južnej Ameriky, boli ranými usadlíkmi Belize. Predpokladá sa, že stáročia pred príchodom Európanov na územia, ktoré začali nazývať Nový svet, bolo Belize srdcom mayskej civilizácie s prekvitajúcimi obradnými strediskami a impozantnými chrámami.

Prvé pokusy Európanov o kolonizáciu Belize nie sú dobre zdokumentované. Je však známe, že  pokusy Španielov o ovládnutie Mayov zlyhali. V roku 1638 sa na pobreží Belize usadili britskí piráti. Do polovice 17. storočia tu boli založené usadlosti na ťažbu a spracovanie kampeškovníka (z ktorého sa získavalo cenné farbivo).

Briti priviezli do krajiny otrokov z trhov na Jamajke a v Spojených štátoch, ale aj priamo z Afriky, na ťažbu kampeškovníka a mahagónu. Hoci poháňači otrokov mávajúci bičmi neboli takí rozšírení v drevospracujúcom priemysle ako v iných odvetviach v Amerike, životné podmienky boli úbohé a zlé zaobchádzanie bolo na dennom poriadku. Mnohí otroci sa búrili, páchali samovraždy alebo utiekli a založili nezávislé spoločenstvá na iných miestach krajiny. Belize bolo v roku 1862 vyhlásené za britskú kolóniu a v roku 1981 získalo nezávislosť. *

SEMENÁ PRAVDY SA ZAKOREŇUJÚ

Jedným z prvých svedkov, vtedy nazývaných Medzinárodní Bádatelia Biblie, ktorí prišli do Belize, bol James Gordon, pokrstený v roku 1918 na Jamajke. Tento mladý muž štíhlej postavy s jemným hlasom odišiel v roku 1923 z Jamajky a presťahoval sa do Belize. Usadil sa v odľahlej mayskej dedinke Bomba, kde sa oženil a mal deti. Hoci bol vzdialený od svojich kresťanských bratov, hovoril o dobrom posolstve priateľom a susedom.

Ako sa dobré posolstvo o Kráľovstve dostalo do zvyšku tejto britskej kolónie? V roku 1931 začala Freida Johnsonová, drobná vyše päťdesiatročná žena zo Spojených štátov, kázať na rôznych územiach  Strednej Ameriky. Cestovala sama, niekedy na koni, a zvestovala v mestách, dedinách a na roztrúsených banánových plantážach karibského pobrežia.

Do Belize City prišla Freida v roku 1933. Prenajala si malú izbu od pani Beeksovej. Pani Beeksová počula, ako si Freida každé ráno pred odchodom číta z Biblie a spieva jednu pieseň. Aj mnohí ďalší si všimli Freidinu neutíchajúcu horlivosť, napríklad keď si na rozdiel od väčšiny obyvateľov tejto oblasti nerobila bežnú odpoludňajšiu siestu. Počas svojho šesťmesačného pobytu v krajine podnietila záujem jamajského pekára menom Thaddius Hodgeson. Hoci sa Freida zamerala predovšetkým na Belize City, navštevovala aj vidiecke oblasti, kde sa stretla i s Jamesom Gordonom v Bombe. Vďaka Freidinej dobrej práci sa tí, ktorí mali rovnakú vieru, mohli spolu zoznámiť a začali sa stretávať.

ĎALŠÍ PRIJÍMAJÚ PRAVDU

Hoci v tom čase bola komunikácia veľmi náročná, James a Thaddius udržiavali kontakt a ďalej sa venovali zvestovateľskej činnosti vo svojom okolí. Už v roku 1934 napísal Thaddius do svetového ústredia v Brooklyne a žiadal gramofón s nahrávkami biblických prejavov.

V sobotu večer Thaddius prehrával nahrané prejavy pred budovou Najvyššieho súdu v malom parku, ktorý vojenská posádka používala ako cvičisko. Tento park bol známy ako „bojisko“ a aj sa ním stal. Na jednej strane Thaddius prehrával nahrávky prejavov brata Rutherforda a na druhej strane hrala hudobná skupina armády spásy sprevádzaná  dunením veľkého bubna, na ktorom hral Beaumont Boman. Zakrátko však Beaumont zareagoval na posolstvo o Kráľovstve a pripojil sa k Thaddiusovi na jeho strane bojiska. „Ďakujem môjmu Bohu, Jehovovi,“ hovoril Beaumont, „že ma podnietil odložiť ten bubon!“

Iným dobrým miestom na verejné kázanie bola malá plocha pred otvorenou tržnicou známa ako Mule Park (stanovisko mulíc), kde bol stĺp na uväzovanie vozov, ktoré sa používali na prepravu tovaru do mesta a jeho okolia. Veľmi často tu bolo možné počuť Thaddiusa, vysokého, dobre vyzerajúceho muža čokoládovej pokožky, ktorý bol známy ako veľmi dynamický rečník. Napriek tomu, že cirkvi takzvaného kresťanstva držali ľudí milujúcich Bibliu v silnom zovretí, mnohí úprimní jednotlivci, ako James Hyatt a Arthur Randall, obaja z Jamajky, reagovali na dobré posolstvo.

Na severnom konci Belize City začal Thaddius konať zhromaždenia vo svojom pekárstve. Najskôr musel odsunúť predajný pult a potom vytvoril lavice na sedenie tak, že na stoličky položil dosky. Na juhu mesta bývali zhromaždenia v dome Cory Brownovej. Okrem toho si Nora Fayadová spomína, že keď bola malá, niekoľkí svedkovia z jej okolia sa stretávali na dvore Arthura Randalla hneď pri jej dome.

USILOVNÉ KÁZANIE PRINÁŠA VÝSLEDKY

Mnohí z týchto raných svedkov boli známi neúnavným zvestovaním. Napríklad hoci bol James (Jimsie) Jenkins slepý, so svojou paličkou prechádzal celým Belize City. Molly Tilletová spomína, že ho počula kázať na trhovisku, aj keď bola o dva  obytné bloky ďalej! James sa mnohým vryl do pamäti aj tým, ako sústredene počúval na zhromaždeniach — sedel naklonený dopredu, opierajúc sa o svoju paličku, aby mu neušlo ani jediné slovo. Vedel naspamäť veľa biblických textov, ktoré používal pri zvestovaní.

James Gordon sa stal zas známym v dedinkách okolo Bomby tým, že zvestoval každému, koho stretol. Literatúru nosil v jednej ruke v mahagónovom kufríku a gramofón v druhej ruke. Každú nedeľu ešte pred svitaním vesloval proti prúdu rieky v kanoe z vydlabaného kmeňa a potom cez deň prešiel mnoho kilometrov po okolí. Keď sa deň končil a pomaly sa už stmievalo, James kráčal chodníčkom od rieky domov. Po večeri viedol James biblické štúdium so svojimi šiestimi deťmi, až kým nebol taký unavený, že mu kniha vypadávala z rúk.

V tom čase nebola ešte manželka brata Gordona svedkyňou. Dokonca jedného dňa, keď nebol doma, spálila väčšinu jeho biblickej literatúry. Keď sa James vrátil a videl, čo urobila, zostal pokojný. Len pevným hlasom povedal: „Už to nikdy neskúšaj!“ Jeho sebaovládanie silne zapôsobilo na deti, lebo vedeli, aká to bola preňho bolestná strata.

PRIŤAHOVANÍ JEHOVOVÝM DUCHOM

Jedno nedeľné dopoludnie James zvestoval Derrine Lightburnovej, horlivej členke anglikánskej cirkvi, ktorá prijala knihu Harfa Božia. Nepočula všetko, čo ten muž s jemným hlasom povedal, ale žasla nad tým, o čom hovoril. Neskôr, keď bola u svojej tety Alphonseny Robateau v Belize City, pristavil sa pri bráne muž a pýtal sa, či môže ísť ďalej.

 „Vyzerá presne ako ten muž, ktorý mi priniesol tú peknú knihu, o ktorej som ti rozprávala,“ povedala Derrine tete.

No nebol to James Gordon, ale James Hyatt. Obom ženám prehral gramofónovú nahrávku a Alphonsena si zobrala knihu Harfa Božia. Hoci sa Alphonsena a jej sestra Octabelle Flowersová veľmi angažovali v politike, obe hľadali pravdu. Podnietená tým, čo v ten deň počula, Alphonsena povedala Octabelle: „Vieš, prišiel sem muž a rozprával o Božom Kráľovstve. Myslím, že to je to, čo hľadáme!“ Octabelle si zariadila veci tak, aby bola pri tom, keď brat príde znovu. Všetky tri — Alphonsena, Octabelle a Derrine — prijali pravdu a boli pokrstené v roku 1941.

Krátko predtým zomrela matka Alphonseny a Octabelle, a ich mladšia sestra Amybelle Allenová sa modlila k Bohu, aby zomrela tiež a išla do neba k matke. Octabelle pozvala Amybelle, aby si vypočula prejav „Kde sú mŕtvi?“ Amybelle prijala pozvanie a už nikdy neprestala chodiť na zhromaždenia.

„Tých ľudí priťahoval Jehovov duch len prostredníctvom publikácií a zhromaždení,“ hovorí Olga  Knightová, Derrinina dcéra. „Boli pravdou takí nadšení, že čoskoro začali hovoriť iným, čo sa dozvedeli.“

Napríklad Olgin otec Herman Lightburn prijal pravdu po prečítaní knihy Deti počas pobytu v nemocnici. To, čo sa učil, ho tak nadchlo, že každý piatok objednal nákladný automobil, ktorý vozil malú skupinu zvestovateľov do služby po okolitých dedinách. Horlivo zvestoval aj vo vidieckej oblasti Black Creek, kde mal farmu.

„Moji rodičia zvestovali popri rieke Belize,“ spomína Olga, „a ľudia prichádzali večer s lampášmi počúvať. Keď sme boli na prázdninách na farme, moji rodičia, teta Amybelle, jej dcéra Molly Tilletová a ja sme každé ráno nasadli na kone môjho otca a jeden za druhým sme šli po chodníku až do Crooked Tree. Zatiaľ čo sa tam kone pásli, my sme študovali Bibliu so záujemcami. Niektoré rodiny vďaka tomu prijali pravdu.“

Prvá skupina nových zvestovateľov bola pokrstená vo vodách Karibského mora v Belize City v roku 1941. Do tejto skupiny patril aj George Longsworth, ktorý slúžil ako priekopník od toho roku až do svojej smrti v roku 1967, keď mal  87 rokov. Veľkú časť zvestovateľskej činnosti vykonával vo vnútrozemí, kde na koni prechádzal veľké vzdialenosti medzi mestami a dedinami a otváral nové územia. Georgeova neutíchajúca horlivosť v službe a pravidelná účasť na zhromaždeniach bola povzbudením najmä pre novších. Jehova používal týchto horlivých a verných služobníkov mocným spôsobom, aby pritiahol úprimných jednotlivcov do svojej organizácie.

PRICHÁDZAJÚ PRVÍ MISIONÁRI

Piateho októbra 1945 pricestovali do Belize absolventi prvej triedy školy Gileád Elmer Ihrig a Charles Heyen. Avšak len deň pred ich príchodom postihol územie asi 160 kilometrov južne od Belize City hurikán. Asi 16-kilometrový úsek cesty z letiska do mesta bol pod vodou, a tak misionárov prepravili na veľkých vojenských nákladných automobiloch. Thaddius Hodgeson poukladal pred vchod svojho domu cementové kocky a drevené debničky, aby  misionári mohli vojsť dnu bez toho, aby si premočili nohy.

Bratia v Belize očakávali príchod prvých misionárov s nadšením. James Gordon, León Requeña a Rafael Medina ochotne cestovali do Belize City zo severu krajiny, aby sa stretli s novými misionármi — čo bolo v tom čase veľmi náročné! „Sever krajiny a Belize City vtedy nespájala žiadna pevná cesta,“ vysvetľuje Ismael Medina, Rafaelov vnuk. „Boli tam len picados, vyjazdené koľaje pre vozy ťahané mulicami. Popri ceste neboli domy, a tak napriek nebezpečným hadom spali tam, kde ich zastihla noc. Keď sa títo traja bratia stretli s misionármi a dostali pokyny a literatúru, pešo prešli celú cestu späť. Bola to niekoľkodňová záležitosť!“

Misionári boli verejne predstavení pri stanovisku mulíc nanajvýš nevšedným spôsobom. James Hyatt otvoril program ostrým útokom na duchovenstvo pre ich falošné náuky, čo vyvolalo u niektorých okolostojacich prudkú reakciu spojenú s nadávkami. Na konci svojho prejavu James náhle ukázal rukou na dvoch nových misionárov a povedal: „Týchto dvoch teraz prenechávam vám!“ To bolo asi všetko, čo sa okolostojaci mali o týchto dvoch nových bratoch pri tejto príležitosti dozvedieť.

Nebolo pochýb, že títo raní bratia mali mimoriadnu lásku k Jehovovi a k biblickej pravde, ako aj neutíchajúcu nenávisť k falošným náboženským náukám. Bolo tiež jasné, že misionári majú cenné skúsenosti, o ktoré sa budú chcieť podeliť s horlivými zvestovateľmi, aby im pomohli stať sa účinnejšími zvestovateľmi.

 Dvaja noví misionári sa pustili do práce v Belize City, ktoré malo vtedy asi 26 700 obyvateľov. Mesto bolo postavené na násype, ktorý bol asi len 30 centimetrov nad hladinou mora, a malo veľmi zlé odvodnenie. Okrem toho podnebie bolo horúce a vlhké. Domy neboli napojené na rozvod vody, no takmer v každej záhrade bol veľký drevený sud na zachytávanie dažďovej vody v období dažďov. Niekedy však dážď prišiel ako pohroma, napríklad v roku 1931, keď hurikán zničil mesto a usmrtil vyše 2 000 ľudí.

POKROK NAPRIEK OBMEDZENIAM

Hoci činnosť Jehovových svedkov nebola v Belize nikdy zakázaná, vláda počas druhej svetovej vojny na nejaký čas zakázala naše publikácie. No krátko pred príchodom misionárov boli tieto obmedzenia zrušené.

Napriek tomu Strážna veža z 15. júla 1946 v správe o činnosti týchto dvoch misionárov v Belize uviedla: „Vo vnútrozemí sa jeden rímskokatolícky kňaz stále snaží presadzovať zákaz našej literatúry, ktorá prichádza poštou. Rímskokatolícke duchovenstvo odporuje prítomnosti týchto dvoch misionárov Jehovových svedkov a jeden írsko-americký kňaz... sa rozčuľuje, že britská koloniálna vláda im umožnila vstup do krajiny... Tí dvaja [misionári] pripomenuli kňazovi, že sa sám označuje za Američana, a rázne ho umlčali, keď mu na základe štatistík z amerických väzníc ukázali, že rímskokatolícky systém nie je skutočným ochrancom morálky ľudu Spojených štátov.“

Prvý presný záznam o počte zvestovateľov v Belize pochádza z roku 1944, keď podalo správu sedem  zvestovateľov. S cieľom vydávať účinnejšie svedectvo začali zvestovatelia používať v službe od dverí k dverám svedecké karty. Za rok od príchodu misionárov vzrástol počet zvestovateľov na 16.

V roku 1946 navštívili Belize Nathan H. Knorr a Frederick W. Franz zo svetového ústredia a zriadili tu kanceláriu odbočky. Brat Knorr predniesol prejav o organizácii a vysvetlil, že je potrebné podávať správy zo zvestovateľskej služby na tlačených formulároch. Brat Franz povzbudil zbor, aby preukazoval iným milosrdenstvo tým, že im ďalej budú zvestovať posolstvo o Kráľovstve. Neskôr v tom týždni brat Knorr vysvetlil asi 102 prítomným, z ktorých mnohí boli záujemcovia, prečo by mali byť radi, že sú s Jehovovým ľudom. Povzbudil ich, aby pravidelne študovali Bibliu so svedkami.

Ten istý rok prišli Charles a Annie Ruth Parrishovci a Cordis a Mildred Sorrellovci. Truman Brubaker a Charles a Florence Homolkovci ich nasledovali v roku 1948. Boli veľmi vítaní, lebo bolo treba vykonať ešte veľa práce.

TREBA VYKONAŤ VEĽA PRÁCE

„V tom čase tu bol len jeden malý zbor,“ napísal Elmer Ihrig, „a v okresoch mimo hlavného mesta neboli žiadne zbory. Zvyčajne som chodieval na tieto miesta vždy na niekoľko týždňov a  rozsieval som semená vo forme kníh, predplatného a prednášok.“ Počas toho prvého roku Charles Heyen cestoval nákladným automobilom do Orange Walk, kde prepracúval obvod a povzbudzoval bratov, aby mali pravidelné zhromaždenia.

Jediné spojenie s mestami na juhu krajiny bolo po vode. A tak Elmer a Charles cestovali na lodi Heron H do pobrežných miest Stann Creek (teraz Dangriga) a Punta Gorda, ktoré obývali hlavne Garifunovia, s cieľom otvoriť tam zvestovateľské dielo. V tom čase sa dalo dostať do Punta Gorda len 30-hodinovou plavbou z Belize City. Elmer absolvoval túto cestu a predniesol verejnú prednášku asi 20 ľuďom v hale hotela, kde bol ubytovaný.

Olga Knightová si spomína, ako Elmer cestoval s jej rodinou do odľahlej dediny Crooked Tree, kde jej otec viedol zhromaždenia pri rieke lemovanej stromami. Miestni bratia si vážili usilovnú prácu a skromný postoj misionárov.

V roku 1948 bolo v krajine priemerne 38 zvestovateľov a boli vytvorené štyri zbory mimo Belize City. Tieto malé zbory sa skladali z hŕstky zvestovateľov vo vidieckych oblastiach, ako bola rodina  Lightburnovcov v Black Creek, rodina Gordonovcov v Bombe, rodina Humesovcov a Aldanovcov v Santane a bratia Requeña a Medina v Orange Walk. Misionári a zvláštni priekopníci sa sústreďovali hlavne na Belize City, lebo boli k tomu povzbudzovaní. Jehova žehnal ich úsilie a stále viac úprimných ľudí sa stávalo Jehovovými služobníkmi.

Ďalšia návšteva brata Knorra, ktorá sa uskutočnila v decembri 1949, bola časová a povzbudzujúca. Jeden večer strávil v misionárskom domove, kde hovoril o nárokoch misionárskej služby. Mnohí noví zvestovatelia túžili slúžiť Jehovovi, ale nechápali, že je potrebné oddať mu svoj život a symbolizovať to krstom. Brat Knorr misionárom pripomenul, že potrebujú trpezlivosť, vytrvalosť a lásku k ľuďom. Pripomenul im tiež, že dosiahli dobré výsledky.

ŽIADNI ĎALŠÍ MISIONÁRI

V roku 1957 si bratia uvedomovali, že vláda pozorne sleduje činnosť Jehovových svedkov v Belize. Napríklad pri premietaní jedného filmu Spoločnosti v Orange Walk sa policajt pýtal bratov z odbočky na čas ich príchodu do dediny a na plánovaný čas odchodu. Povedal, že o tom musí poslať správu policajnému inšpektorovi, a prezradil, že na nedávno konanom zjazde bol policajt v civile, ktorý mal pripraviť podobnú správu.

Medzi rokmi 1951 a 1957 dostalo povolenie na vstup do krajiny desať nových misionárov. Náhle v júni 1957 bratia dostali list z riaditeľstva polície a imigračného úradu, v ktorom sa písalo: „Vláda Britského Hondurasu [teraz Belize] rozhodla, že s okamžitou platnosťou nedostanú žiadni zahraniční  služobníci vašej Spoločnosti povolenie na vstup do Britského Hondurasu.“ Žiadosť o stretnutie s guvernérom s cieľom dozvedieť sa dôvod takéhoto rozhodnutia bola zamietnutá.

Hoci ani niektorým iným náboženským skupinám nedovolili vstup nových misionárov, mohli nahradiť tých, ktorí odišli. To však neplatilo pre Jehovových svedkov, ktorí potrebovali nahradiť dvoch misionárov. V roku 1960 bratia napísali úradom v Belize aj v Londýne a vysvetlili, že nepožadujú vstup ďalších misionárov, ale žiadajú len náhradu za odchádzajúcich.

Strohá odpoveď znela: „Guvernér dospel k pevnému rozhodnutiu neumožniť vstup do Britského Hondurasu žiadnym ďalším misionárom Watch Tower Bible and Tract Society.“

Keď bratia žiadali neskôr o rozhovor, dostali takúto odpoveď: „Guvernér dospel v roku 1957 k pevnému rozhodnutiu neumožniť vstup do Britského Hondurasu žiadnym ďalším misionárom vašej Spoločnosti, a tak za týchto okolností si Jeho Excelencia myslí, že by bolo zbytočné, aby sa s vami stretla v súvislosti s touto záležitosťou.“ Zdalo sa, že bratia narážajú na nepreniknuteľný múr.

Napokon takmer po piatich rokoch pokračujúcich žiadostí dostala odbočka v októbri 1961 list zo sekretariátu štátu Belize, v ktorom sa písalo: „Týmto vás chcem informovať, že vláda Britského Hondurasu zvažovala vaše nedávne vyjadrenia a rozhodla, že nateraz povolí, aby ďalší zahraniční misionári prišli do krajiny ako náhrada za súčasných zahraničných misionárov, ktorí už sú tu.“ Výsledkom bolo,  že v roku 1962 bol dovolený vstup ďalším misionárom, ktorými boli Martin a Alice Thompsonovci z Jamajky.

DIELO SA NEDALO ZASTAVIŤ

Bolo jasné, že náboženskí odporcovia sa snažia spomaliť naše dielo. Podarilo sa im to? Správa za služobný rok 1957 uvádzala vrcholný počet 176 zvestovateľov v siedmich zboroch. Belize malo v tom čase 75 000 obyvateľov, takže tu bol pomer 1 zvestovateľ na 400 ľudí. V služobnom roku 1961 bolo v Belize 236 zvestovateľov, čo predstavovalo 34-percentný vzrast a pomer 1 zvestovateľ na 383 ľudí! Sľub, ktorý dal Jehova svojmu ľudu, sa dokázal ako pravdivý: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech, a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe na súde, odsúdiš.“ ​(Iz. 54:17) Zvestovateľské dielo pokračovalo a nedalo sa zastaviť.

Mnohé páry, ktoré študovali Bibliu, žili spolu bez úradného sobáša a niektorí prechádzali od jedného partnera k druhému. No mnohí hneď ako spoznali Jehovove vysoké normy, vynaložili veľké úsilie a mnoho prostriedkov a dali sa riadne zosobášiť. Niektorí z nich mali už vyše 80 rokov!

JE POTREBNÁ NOVÁ SÁLA KRÁĽOVSTVA

V decembri 1949 bratia vopred zaplatili za použitie sály Liberty Hall v Belize City na sériu štyroch mimoriadnych prednášok plánovaných na január 1950. Deň pred poslednou prednáškou bol cez rozhlas odvysielaný oznam, že na ďalší deň bude v sále pohrebný ceremoniál pre istú významnú osobu. Napriek niekoľkým sťažnostiam bratov adresovaným majiteľom sály bola mimoriadna prednáška  prerušená skupinou ľudí, ktorí vošli do sály a hlučne začali pracovať na prípravách na pohreb. Bratia museli napokon zavolať políciu. Bolo zjavné, že je potrebná vlastná sála Kráľovstva. Všetky dostupné sály slúžili ako kluby a tanečné sály, a nájom bol vysoký.

„Minulú nedeľu bolo na štúdiu Strážnej veže 174 osôb,“ rozprával Donald Snider, ktorý vtedy slúžil ako dozorca odbočky. „Sála nie je pre toľkých ľudí, takže niekoľkí museli stáť. A pretože je taká preplnená, je v nej nezvyčajne horúco.“ Kancelária odbočky a misionársky domov sa niekoľkokrát sťahovali z miesta na miesto.

V septembri 1958 sa začalo s výstavbou dvojpodlažnej budovy. Na prízemí bola malá kancelária odbočky a misionársky domov, zatiaľ čo celé poschodie tvorila poslucháreň. Stavba bola dokončená v roku 1959 a zbor Belize City mal konečne vlastnú sálu Kráľovstva!

RAST V ŠPANIELSKOM POLI

Poľom, ktoré sa vyznačovalo mimoriadnym vzrastom Jehovovho ľudu v Belize, bolo španielsky hovoriace obyvateľstvo. V roku 1949 boli v tejto krajine miesta, kde sa hovorilo po španielsky, no žiadni misionári španielčinu neovládali. Neskôr však prišli niektorí, ktorí hovorili aj po španielsky. Jedným z nich bol Leslie Pitcher, ktorý prišiel v roku 1955. Bol pridelený do Benque Viejo, čo je mesto so španielsky hovoriacou populáciou, ležiace na západe Belize neďaleko hraníc s Guatemalou. Keď prišiel, niektorí miestni naňho už čakali. Ako sa to stalo?

 Asi rok predtým v meste San Benito ďalej na západ v Guatemale spoznala pravdu a bola pokrstená Natalia Contrerasová. Prešla cez hranice do Belize a zvestovala svojim príbuzným, ktorí žili v Benque Viejo. Jeden z nich, Serviliano Contreras, prejavil záujem o to, čo Natalia rozprávala o uctievaní modiel, a prijal pravdu. Bol verným svedkom až do svojej smrti v roku 1998 vo veku 101 rokov. Mnohé z jeho detí a vnúčat sú svedkami. Obvod malej skupiny zvestovateľov v Benque Viejo v tých časoch siahal cez guatemalské hranice do mesta Melchor de Mencos, kde usporadúvali zhromaždenia. Napokon bol v Melchor de Mencos založený zbor a zbor Benque Viejo je stále známy svojím horlivým duchom.

Niektoré časti programu oblastných a krajských zjazdov boli prednášané v španielčine už v roku 1956. Ale až vo februári 1968 bol celý program krajského zjazdu prednesený v španielčine v sále Kráľovstva v Orange Walk. Zúčastnilo sa na ňom 85 prítomných a 4 boli pokrstení.

 Marcelo Dominguez a Rafael Medina, dvaja španielsky hovoriaci bratia, spolu s ďalšími španielsky hovoriacimi svedkami, ako boli Dionisio a Catalina Tekovci, verne navštevovali zhromaždenia a zjazdy v angličtine, hoci im rozumeli len málo. Až v októbri 1964 bol vytvorený v Orange Walk španielsky zbor, ktorý mal 20 zvestovateľov a bol spojený s anglickým zborom.

V 80. rokoch 20. storočia zúrili v susednom Salvádore a Guatemale občianske vojny a mnoho ľudí utieklo do Belize. Medzi nimi bolo aj niekoľko španielsky hovoriacich rodín Jehovových svedkov vrátane starších, služobných pomocníkov a priekopníkov. Tí spolu s dvojjazyčnými misionármi z iných španielsky hovoriacich krajín prispeli k rozmachu španielskeho poľa.

„PRAVÍ KRESŤANIA ZVESTUJÚ OD DVERÍ K DVERÁM“

Jedného dňa zaklopali na dvere Margarity Salazarovej dve neznáme ženy a opýtali sa: „Poznáte Jehovovu svedkyňu, ktorá sa volá Margarita Salazarová?“ Tými návštevníčkami boli 23-ročná Teófila Maiová a jej matka z August Pine Ridge, dediny vzdialenej asi 34 kilometrov na juhozápad od Orange Walk. Prečo hľadali Margaritu?

„Asi pred rokom,“ vysvetľuje Teófila, „môj deväťmesačný syn veľmi ochorel. Zobrala som ho preto do dediny Botes, aby som ho zasvätila panenskej svätici známej ako svätá Klára. Cestovala som na prednom sedadle nákladného automobilu a šofér, ktorý žil v našej oblasti, mi začal vydávať svedectvo. Opýtal sa ma, prečo idem so synom do Botesu, a povedal mi, že Biblia neschvaľuje uctievanie sôch. To ma veľmi  zaujalo. Postupne mi tento muž hovoril o mnohých biblických pravdách, ktoré sa dozvedel od Jehovových svedkov.

„Na jednej ceste,“ pokračuje Teófila, „mi tento šofér povedal, že praví kresťania kážu od dverí k dverám. Vysvetlil, že to robia Jehovovi svedkovia a že čítajú ľuďom také texty, ako je Sofoniáš 1:14 a 2:2, 3. Tak som chytila staršieho syna za ruku, mladšieho  som niesla v náručí a chodila som od dverí k dverám v August Pine Ridge a čítala som tieto verše ľuďom. Neskôr mi ten muž navrhol, že ak chcem naozaj spoznať pravdu, mala by som študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Povedal mi o Salazarovcoch i o tom, kde ich v Orange Walk môžem nájsť. Nikdy predtým som nebola v Orange Walk, a tak som sa ich s mamou vydala hľadať.“

Margarita si pamätá na deň, keď ju Teófila so svojou matkou prvý raz navštívili. „Mali veľa biblických otázok,“ spomína si, „a dlho sme sa zhovárali. Chceli vedieť, či je pravda, že Jehovovi svedkovia pomáhajú ľuďom porozumieť Biblii, bez ohľadu na to, ako ďaleko musia za nimi cestovať. Uistila som ju, že je to pravda, a sľúbila som, že budeme do ich dediny chodiť každé dva týždne, aby sme s nimi študovali Bibliu.“

Keď Margarita a jej manžel Ramón prišli do August Pine Ridge, Teófila mala pozvaných šiestich dospelých členov rodiny na biblické štúdium. Neskôr aj ďalší priekopníci z Orange Walk pravidelne cestovali 34 kilometrov po úzkej, nedláždenej, hrboľatej ceste spolu so Salazarovcami, aby v dedine zvestovali, kým Teófila a jej príbuzní mali biblické štúdium. Amybelle Allenová často zostala v dedine aj cez noc, aby tam mohla viesť biblické štúdiá. Teófila bola pokrstená v roku 1972, päť mesiacov po svojom prvom biblickom štúdiu. Zbor bol v August Pine Ridge založený v roku 1980 a v priebehu rokov prijalo pravdu 37 členov Teófilinej rodiny.

 VÝPRAVY DO BUŠA PRINÁŠAJÚ OVOCIE

Hoci Belize City a najväčšie mestá Belize boli dôkladne prepracúvané, vo vidieckych územiach sa pravidelne nezvestovalo. Prví misionári sa plavili do miest na juhu krajiny, no neskôr bola vybudovaná cesta, ktorá spájala južné okresy Stann Creek a Toledo so zvyškom krajiny. Potom od roku 1971 organizovala odbočka každoročné zvestovateľské výpravy do buša, v rámci ktorých bolo posolstvo o Kráľovstve zvestované Mayom z kmeňov Mopa a Kekchi v odľahlých častiach belizského dažďového lesa.

Na prenajatých vozidlách a vydlabaných kanoe sa bratia a sestry dostali do dedín a miest od Dangrigy po Punta Gorda a až na juh do Barranca neďaleko hraníc s Guatemalou. Na niektoré cesty sa zvestovatelia vydali v dodávkovom aute, ktoré sprevádzali dvaja až štyria motocyklisti. Každý večer zastavili v inej dedine a cez deň, kým väčšia skupina opracúvala dedinu, motocyklisti išli po dvoch po cestičkách na odľahlé farmy.

V okolí Punta Gorda chodili bratia z dediny do dediny pešo s batohom na chrbte. Často museli najskôr hovoriť s náčelníkom v cabildo, v miestnosti na stretnutia starších mužov z dediny, a až potom mohli zvestovať zvyšným obyvateľom dediny.

„Do jednej dediny prišli bratia práve v čase, keď mali muži stretnutie v cabildo a rozprávali o postupe pri zbere úrody kukurice,“ rozpráva misionár Reiner Thompson. „Po stretnutí požiadali muži bratov, aby im zaspievali nejakú pieseň Kráľovstva. Bratia boli unavení a hladní a nemali spevník.“ Brat Thompson dodáva: „Na potešenie miestnych mužov však z celého srdca zaspievali.“ Časom boli vytvorené zbory  v Mango Creek a neskôr v San Antoniu, čo je jedna z najväčších mayských dedín.

„Niekedy sme prechádzali z dediny do dediny v noci, aby sme stihli to, čo sme si naplánovali,“ rozpráva Santiago Sosa. „Naučili sme sa kráčať po jednom za sebou stredom cesty, nie po krajoch, lebo v buši boli popri cestičkách hady. Keď nám došla voda, naučili sme sa piť z kmeňa popínavých rastlín.“

Niekedy sa skupina rozdelila na dvojice alebo štvorice, ktoré zvestovali v rôznych častiach dediny. Potom sa večer všetci stretli. Dvaja zostávali v tábore a pripravovali jedlo. „To sa mohlo zmeniť na katastrofu,“ spomína s úsmevom Santiago, „lebo niektorí nevedeli variť. Pamätám si, že pri pohľade na jedno jedlo som sa spýtal: ‚Čo je to?‘ Kuchár odpovedal: ‚Neviem, ale je to jedlo.‘ Ak to jedlo nedokázal identifikovať ani kuchár, povedali sme si, že bude lepšie vyskúšať ho na vychudnutom túlavom psovi. Ale ani ten hladný pes to nežral!“

KEKCHIOVIA PRIJÍMAJÚ PRAVDU

Rodolfo Cocom s manželkou Ofeliou sa presťahoval z Corozalu na juh do odľahlej kekchiskej dediny Crique Sarco. Ofelia vyrástla v tejto dedine, ktorú svedkovia navštevovali len v rámci každoročných výjazdov do buša. Keď mala Ofelia asi 14 rokov, našla pod pomarančovníkom knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a začala ju čítať. Chcela sa dozvedieť viac, ale nemala na to príležitosť, až kým sa nevydala a nebývala v Corozale, kde spolu s manželom Rodolfom začali študovať Bibliu s dvoma zvláštnymi priekopníkmi Marcialom a Manuelou Kayovcami.

 Keď sa Cocomovci v roku 1981 presťahovali do Crique Sarco, chceli obnoviť kontakt so svedkami, a tak sa ich Rodolfo vydal hľadať do Punta Gorda. To si vyžadovalo cestovať najmenej šesť hodín pešo a na lodi po rieke i po mori. V Punta Gorda stretol Donalda Niebruggeho, priekopníka, ktorý sa s ním dohodol, že bude s dvojicou študovať pomocou listov. Bol tu však problém. V Crique Sarco pošta nebola.

„Na pošte v Punta Gorda som sa opýtal, ako môžem poslať list do Crique Sarco,“ spomína si Donald, „a povedali mi, že tam raz do týždňa chodí kňaz.“ Tak asi šesť mesiacov kňaz nosil listy, prostredníctvom ktorých sme študovali, tam a späť bez toho, aby si uvedomil, že pracuje ako kuriér pre Jehovových svedkov.

„Keď si kňaz uvedomil, čo nosí,“ hovorí Donald, „bol dosť rozčúlený a odmietol naše listy ďalej nosiť.“

V tých mesiacoch Donald niekoľkokrát išiel do Crique Sarco, aby s Cocomovcami študoval. Keď prišiel čas ďalšej výpravy do buša, Rodolfo sa prvý raz zapojil do zvestovateľskej služby. „Na štyri dni sme ho vzali so sebou,“ pokračuje Donald, „a zvestovali sme  spolu v niekoľkých dedinách. Spoločenstvo s bratmi na tejto výprave mu naozaj pomohlo urobiť pokrok.“

„S Ofeliou sme zvestovali v našej dedine,“ vysvetľuje Rodolfo. „Sami dvaja sme chodili a hovorili o tom, čo sme sa naučili. Ľudia, s ktorými som študoval, sa stretli s oveľa väčším odporom ako my. Niektorým znemožnili dostať sa k liekom, zásobám potravín a oblečenia, ktoré dedina dostala ako dar. Aj moja svokra veľmi odporovala našej činnosti. S Ofeliou sme si uvedomili, že v Crique Sarco nebudeme môcť robiť duchovné pokroky. Potrebovali sme chodiť na zhromaždenia. Preto sme sa presťahovali do Punta Gorda, kde sme v štúdiu pokračovali. Tam sme urobili duchovný pokrok a v roku 1985 sme boli pokrstení.“ Dnes patria Cocomovci do zboru v Ladyville a Rodolfo slúži ako služobný pomocník.

PLAVBY PO MORI PRINÁŠAJÚ DUCHOVNÝ ÚLOVOK

Každý rok sa organizovali plavby po mori s cieľom zvestovať ľuďom na ostrovoch a v pobrežných dedinách. Do dedín, ako boli Hopkins, Seine Bight, Placencia a Punta Negra či Monkey River Town, sa v tom  čase nedalo dostať po pevnine. Polito Bevens mal čln na lov homárov. Mimo sezóny vzal na svoj čln štyroch priekopníkov a misionárov na dvojtýždňovú plavbu zo severu na juh a zastavovali sa na všetkých miestach pozdĺž pobrežia.

Donald Niebrugge, ktorý sa často zúčastňoval každoročných výprav do buša a plavieb po mori, si rád spomína na čas, keď si požičali na jednu plavbu loď od Ambroncia Hernandeza. Viedlo to k tomu, že Ambroncio, medzi priateľmi známy ako Bocho, začal študovať Bibliu.

„Plánovali sme si, že ďalší rok podnikneme dvojtýždňovú plavbu až na samý juh krajiny,“ spomína Donald, „no Bocho dovtedy čln predal. Odporučil nám iného rybára, ktorý bol ochotný vziať nás na palubu spolu so svojím partnerom a Bochom. A tak sme vyrazili — dva páry zvláštnych priekopníkov a títo traja rybári. Počas tej plavby sa Bocho prvý raz zapojil do zvestovateľskej služby. Keď sme sa doplavili do prístavu v Placencii, kotvilo tam veľa jácht, a tak sme zvestovali od jachty k jachte. Tí dvaja neveriaci nám boli počas celých dvoch týždňov dobrou oporou. Raz, keď sme sa po celodennom kázaní v jednej dedine vrátili, títo dvaja rybári pre nás kúpili kurča a pripravili jedlo na malej petrolejovej piecke.“ V čase ďalšej plavby po mori nasledujúci rok bol Bocho už pokrstený. Posledných 18 rokov slúži ako starší v Belize City.

NEPRIDELENÉ ÚZEMIE PRINÁŠA DOBRÉ OVOCIE

Okres Toledo na juhu Belize je charakteristický zvlnenými kopcami a hustým dažďovým lesom, v ktorom sú roztrúsené mayské dediny obývané príslušníkmi kmeňov Mopa a Kekchi žijúcich v domoch so slamenými strechami a hlinenou podlahou. Väčšina  dedinčanov má ťažký život a obrába svoje polia obyčajnými motykami. V čase sucha musia ručne nosiť vodu na polia, na ktorých pestujú kukuricu, fazuľu a kakao. Mnohé ženy sa venujú tradičným kekchianskym výšivkám a výrobe košíkov pre obchody so suvenírmi po celej krajine. Stále viac mladých odchádza z dedín študovať a pracovať do ľudnatejších centier krajiny.

V roku 1995 boli Frank a Alice Cardozovci pozvaní, aby ako dočasní zvláštni priekopníci v apríli a máji pomáhali v okrese Toledo pri rozširovaní Posolstva o Kráľovstve č. 34 „Prečo je náš život plný problémov?“ „Zapojil som sa do jednej z každoročných výprav do buša v tejto oblasti,“ spomína Frank, „a presvedčil som sa, že Mayom by sa dalo lepšie pomôcť prijať dobré posolstvo, keby sa niekto do tej oblasti presťahoval. Odbočka odporučila, aby som si prenajal miesto, kde by sme mohli bývať, vytvoril skupinu štúdia Biblie a predniesol mimoriadnu prednášku v San Antoniu. Okrem toho sme mali rozširovať Posolstvo o Kráľovstve tam i v ôsmich ďalších dedinách.“

Cardozovci viedli týždenné štúdium skupiny v prenajatom jednoizbovom suteréne a po niekoľkých týždňoch sa na štúdiu zúčastňovali tri až štyri rodiny. Títo záujemcovia sa pripojili ku Cardozovcom na ich hodinovej ceste starým pickupom po vyjazdenej prašnej ceste do Punta Gorda na teokratickú školu a služobné zhromaždenie. Prvý mesiac Frank predniesol mimoriadnu prednášku v San Antoniu. Jesús Ich, jeden z tých, ktorí boli na prednáške prvý raz, počúval veľmi pozorne. Ako na člena cirkvi nazarénov naňho osobitne zapôsobilo, keď sa dozvedel, že učenie o pekelnom ohni má pohanské korene a že biblické  peklo je všeobecný hrob. Po zhromaždení vzal Franka nabok a zahrnul ho ďalšími otázkami na túto tému. Viedlo to k tomu, že začal študovať Bibliu a o rok bol pokrstený.

Na konci dvojmesačného pridelenia v službe dočasných zvláštnych priekopníkov museli Cardozovci urobiť dôležité rozhodnutie. „Zaviedli sme veľa štúdií,“ spomína si Frank, „viac než sme boli schopní zvládnuť. Naše srdcia a svedomie nám jednoducho nedovolili vrátiť sa do nášho pohodlného domu v Ladyville. Keby sme sa rozhodli zostať v San Antoniu, lepšie životné podmienky by sme mali na poschodí domu, v ktorom sme zatiaľ bývali v suteréne. Mohol by som tam nainštalovať malé umývadlo, odkvapy na zachytávanie dažďovej vody a časom možno aj splachovací záchod a elektrinu. Modlili sme sa k Jehovovi s dôverou, že s jeho požehnaním by mohol byť v tejto oblasti založený zbor. Potom sme napísali do kancelárie odbočky a informovali sme bratov, že sme ochotní zostať v San Antoniu ako pravidelní priekopníci.“

Onedlho sa ukázalo, že Jehova toto rozhodnutie Cardozovcov požehnal. O šesť mesiacov, v novembri, usporiadali vo svojom prenajatom dome prvé verejné zhromaždenie. A od apríla ďalšieho roku mali v San Antoniu aj teokratickú školu a služobné zhromaždenie. Aká úľava to bola pre tamojšiu malú skupinu, keď už nemuseli každý týždeň cestovať vyše 30 kilometrov jedným smerom na zhromaždenia do Punta Gorda.

„JEHO HROZBY MA NEZASTAVIA“

Skupina úprimných študentov Biblie v San Antoniu začala čoskoro robiť pokrok a ich láska k pravde bola naozaj dojímavá. Frank rozpráva: „Ženy z týchto  dedín sú mimoriadne ostýchavé a v súlade s tradíciou sú poddajné svojim otcom a manželom. Nemajú vo zvyku rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Preto bolo pre ne veľmi náročné zapojiť sa do služby od dverí k dverám.“

Priscilian Shoová, ktorá mala vtedy 20 rokov, bola nepokrstenou zvestovateľkou a veľmi túžila zvestovať svojim blížnym v tej oblasti. Raz Priscilian vykonávala opätovné návštevy so svojou švagrinou Amaliou Shoovou, keď sa náhle ocitli v neľahkej situácii.

Priscilian spomína: „Nepovedala som svojmu otcovi, že idem verejne kázať, lebo mi to zakázal a ja som sa ho bála. Keď sme v to nedeľné dopoludnie zvestovali, zbadali sme môjho otca pred baptistickým kostolom, do ktorého chodil. Najskôr sme sa skrčili v tráve, lebo sme nechceli, aby nás zbadal. Potom som povedala: ‚Vieš, Amalia, Jehova nás sleduje. Nie je správne, aby sme sa báli môjho otca. Máme sa báť Jehovu.‘“

Priscilianin otec zúril, ale čakal ju ešte väčší problém, lebo prudko odporoval jej túžbe stať sa Jehovovou svedkyňou. Keď sa Priscilian v súvislosti s touto vecou modlila až do dňa pred zjazdom, kde mala byť pokrstená, napokon pozbierala odvahu a povedala to otcovi.

„Zajtra idem do Belize City,“ povedala otcovi.

„Čo tam budeš robiť?“ spýtal sa.

„Budem pokrstená,“ odvetila Priscilian. „Urobím to, čo odo mňa Jehova žiada. Mám ťa rada, ale musím milovať aj Jehovu.“

 „Naozaj to urobíš?“ nahnevane zareagoval otec.

„Áno,“ povedala Priscilian. „V Skutkoch 5:29 sa hovorí, že musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“

Priscilianin otec v hneve odišiel. „Necítila som sa bezpečne, až kým som nebola v nákladnom aute pripravená na odchod na zjazd,“ spomína si. „Nevedela som, čo urobí, keď sa zo zjazdu vrátim domov. No vedela som, že vtedy už budem pokrstená, a tak aj keby ma zabil, urobila som, čo bolo správne.“

Hoci otec neublížil Priscilian, keď sa vrátila, neskôr sa jej vyhrážal zabitím. „Videl však, že jeho hrozby ma nezastavia,“ rozpráva, „a odvtedy sa jeho postoj ku mne zmiernil.“

ODPORCA SA STAVIA NA JEHOVOVU STRANU

Nová skupina horlivých zvestovateľov v San Antoniu duchovne prosperovala, keď tu zrazu miestna dedinská rada informovala listom Cardozovcov, že majú opustiť San Antonio. Keď Frank predtým zaplatil poplatok za žiadosť, dostal od rady povolenie na pobyt v dedine. Teraz si istý prominentný člen obce zaumienil Cardozovcov z dediny vyhnať. Na jednom zasadnutí rady vystúpili na obhajobu Franka traja záujemcovia, s ktorými študoval Bibliu. Potom prehovoril majiteľ domu, v ktorom Frank býval. Povedal, že ak obecná rada Cardozovcov násilne vysťahuje, bude mu musieť zaplatiť nájomné, ktoré mu platili Cardozovci. Sám Frank potom ukázal list z Ministerstva pôdohospodárstva, v ktorom bolo uvedené, že človeka, ktorý si prenajal súkromnú nehnuteľnosť, nie je možné poslať preč. Napokon obecná rada súhlasila, aby Cardozovci zostali.

 Mužom, ktorý sa snažil vypudiť Cardozovcov, bol Basilio Ah, bývalý náčelník, ktorý bol stále významným politickým činiteľom. Basilio využíval svoj vplyv na podnecovanie odporu proti Jehovovým svedkom v San Antoniu všetkými možnými spôsobmi. Keď tamojšia malá skupina chcela pozemok pod sálu Kráľovstva, vyhrážal sa: „V tejto dedine sálu Kráľovstva nikdy nepostavíte!“ Napriek tomu bratia získali pozemok a postavili skromnú a príťažlivú sálu Kráľovstva. Na prekvapenie bol medzi prítomnými na zasvätení sály Kráľovstva v decembri 1998 aj Basilio. Čo sa stalo?

Dvaja Basiliovi ženatí synovia mali rodinné problémy. Basilio dvakrát prosil vo svojej cirkvi o pomoc, no ani raz nedostal žiadnu odpoveď. Potom jeho synovia začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Basiliova manželka María si všimla, že jej synovia sa menia k lepšiemu a aj ich rodinný život sa zlepšuje. Preto María sama požiadala o štúdium Biblie so svedkami.

„Naozaj som chcela spoznať Jehovu Boha,“ hovorí María, „a manželovi som povedala, že by sme mali ísť do sály Kráľovstva, aby sme sa dozvedeli o Bohu viac.“ Hoci sa Basilio len ťažko vzdával svojho hlboko zakoreneného postoja voči Jehovovým svedkom a Frankovi Cardozovi, ktorého nazýval „ten cudzinec“, zapôsobili naňho pozitívne zmeny, ktoré urobili jeho synovia, keď vo svojom živote uplatňovali  biblické pravdy. Basilio sa rozhodol, že sám preskúma Jehovových svedkov. S kým po niekoľkých rozhovoroch začal študovať? S nikým iným ako s „tým cudzincom“, Frankom Cardozom!

„To, čo som čítal v Biblii, zmenilo moje zmýšľanie,“ hovorí Basilio. „Bol som 60 rokov katolíkom a v kostole som pálil kadidlo pred modlami. To, čo som sa teraz učil o Jehovovi, bolo napísané v jeho vlastnej knihe, v Biblii. Hanbím sa za to, ako som sa správal k Frankovi Cardozovi, ktorý je teraz mojím bratom. Nebojím sa povedať, že som sa mýlil. Horlil som za to, čo som považoval za správne pre moju dedinu a pre moje náboženstvo. No prestal som dodržiavať mayské tradície, ktoré mali niečo spoločné so špiritistickým uzdravovaním, takým bežným v našich dedinách. Ukončil som aj svoju aktivitu v mayských politických hnutiach.“ Dnes Basilio a María Ahovci šťastne slúžia Jehovovi ako pokrstení zvestovatelia.

Jehovovi služobníci sú známi svojím láskyplným, radostným a horlivým duchom. Mnohí zvestovatelia v odľahlých oblastiach Belize kráčajú tri hodiny alebo i dlhšie hore a dole strmými vrchmi, aby sa dostali k ľuďom s dobrým posolstvom, a neradi vynechávajú zhromaždenia. Napríklad jeden večer mala Andrea Ichová robiť na teokratickej škole kazateľskej služby partnerku v rozhovore. V ten deň so synmi išli tri až päť kilometrov džungľou a zbierali avokáda. Pritom dostala 23 osích bodnutí. Napriek tomu šla domov, pripravila pre rodinu jedlo, prišla na zhromaždenie a mala svoju úlohu na programe. Tvár mala opuchnutú od žihadiel, ale bola to šťastná tvár. Je vždy povzbudzujúce vidieť, že hoci títo drahí mayskí bratia a sestry možno cestovali celý deň na  nákladom aute alebo v autobuse, aby sa dostali na zjazd, sú šťastní, že môžu byť zjednotení v uctievaní pravého Boha, Jehovu.

VÝČINY POČASIA PUSTOŠIA BELIZE

Za posledných 115 rokov postihlo Belize 51 hurikánov a tropických búrok. Od roku 1930 bolo 12 hurikánov, ktoré buď priamo zasiahli Belize, alebo prešli tak blízko, že spôsobili vážne hmotné škody alebo straty na životoch. Jeden z najhorších, hurikán Hattie, zasiahol krajinu skoro ráno 31. októbra 1961. Vietor, ktorý dosahoval rýchlosť až 300 kilometrov za hodinu, a prílivová vlna si vyžiadali stovky obetí. Belize City, ktoré leží len 30 centimetrov nad hladinou mora, bolo pokryté 30-centimetrovou vrstvou blata. Správa z odbočky uviedla: „Hoci domy väčšiny bratov [v Belize City] boli silne poškodené alebo úplne zničené, bratia neutrpeli žiadne vážne zranenia. Prišli o oblečenie alebo im ho zničila voda.

Buldozéry čistia ulice a na veľkých hromadách sa pália zvyšky zničených domov. Tu v [misionárskom] domove sme mali asi 60 centimetrov vody, ktorá narobila veľa škody. Vonku siahala voda až do výšky troch metrov... no je dobré, že misionársky domov bol postavený nad úrovňou ulice... Dá sa kúpiť len veľmi málo potravín... a stále vyhrabávajú ďalšie telá.“

Po desiatich dňoch odbočka napísala: „Situácia [v Dangrige] je horšia ako tu [v Belize City]. Ľudia sú nútení pracovať osem hodín denne, aby dostali kupóny, ktoré sú potrebné na nákup akéhokoľvek tovaru. Všetko je pod kontrolou armády a nič sa nedá kupovať za peniaze.“ Pri zrútení jedného domu zomreli dvaja chlapci a ich otec mal zlomené nohy. Obaja chlapci boli činnými zvestovateľmi a ten, ktorý mal  12 rokov, bol známy tým, že vydával svedectvo učiteľom v škole.

Oko hurikánu prešlo pomedzi Belize City a Dangrigu, kde väčšina bratov prišla čiastočne alebo úplne o domy a majetok. V dňoch bezprostredne po hurikáne guvernér vyhlásil stav núdze, nariadil zákaz vychádzania a privolal britskú armádu na pomoc pri presadzovaní týchto opatrení. K jej právomoci patrilo aj strieľanie po ľuďoch, ktorí rabovali. Muži, ženy i deti, ktorí boli prichytení pri porušení zákazu vychádzania, boli na noc zatvorení v klietkach.

Napriek chaosu boli pravidelné zhromaždenia a zvestovateľská služba obnovené, hneď ako to bolo možné. Bolo to však náročné, lebo veľa ľudí žilo stále len pod prístreškami a dvory mali zaplavené vodou a blatom. No ľudia potrebovali počuť utešujúce dobré posolstvo o Kráľovstve a Jehovovi svedkovia o ňom ochotne a obetavo hovorili svojim blížnym.

Životné podmienky boli veľmi ťažké, ale láska a štedrosť Jehovových svedkov z iných krajín prispeli k pozdvihnutiu ducha bratov v Belize. Z iných odbočiek prišlo 25 škatúľ oblečenia a iných potrieb, ktoré boli rozdané svedkom aj mnohým iným. Budova odbočky a sála Kráľovstva patrili medzi tých niekoľko budov, ktoré odolali náporu hurikánu. Preto keď vláda požiadala, aby sála Kráľovstva slúžila ako verejné núdzové stredisko pre okolité obyvateľstvo, bratia pohotovo súhlasili. *

„POMODLÍTE SA ZA NÁS, PANI PRATTOVÁ?“

Obyvatelia San Pedra na ostrove Ambergris Cay boli v októbri 2000 tri dni vystavení ničivému vetru  s rýchlosťou 205 kilometrov za hodinu a prívalovému dažďu, ktoré sprevádzali hurikán Keith. Mesto Ladyville ležiace 16 kilometrov severne od Belize City bolo zaplavené asi 80 centimetrami zrážok, ktoré spadli za tri dni. Štyridsaťdva bratov sa ukrylo v zjazdovej sále v Ladyville. Takmer všetky domy na ostrove Cay Caulker boli zničené. Päťdesiatsedem zvestovateľov z ostrovov Ambergris Cay a Cay Caulker stratilo väčšinu svojho majetku alebo všetok a oba ostrovy zostali niekoľko týždňov bez dodávok elektriny, vody a telefónneho spojenia. Predseda vlády vyhlásil okresy Belize, Orange Walk a Corozal, ako aj ostrovy Ambergris Cay a Cay Caulker za oblasti postihnuté katastrofou. V celom postihnutom regióne platil zákaz vychádzania, aby sa zastavilo rabovanie.

Cecilia Prattová, zvláštna priekopníčka na ostrove Cay Caulker, počula výstrahu pred hurikánom a pripravila si tašku s vecami, keby musela pred hurikánom hľadať úkryt. V ten deň práve pozbierala správy zo zvestovateľskej služby od 12 sestier a plánovala preplaviť sa odpoludňajšou loďou na pevninu, aby správy odovzdala v odbočke. Cecilia správy zo služby starostlivo zabalila do plastového vrecka a uložila ich do pripravenej tašky. No v noci sa Cecilia a niektoré ďalšie sestry museli ukryť v betónovej školskej budove,  kým zvyšok skupiny našiel ochranu v zdravotnom stredisku.

„Vietor strhol pozinkovanú strechu z triedy, v ktorej sme boli,“ rozpráva Cecilia. „Všetci sme rýchlo vzali svoje veci a bežali do ďalšej miestnosti. Cítili sme, akoby sa celá budova chvela vo vetre, hoci bola z betónu. Keď sme sa pozreli von, zdalo sa, akoby more bolo všade okolo nás — nevideli sme žiadnu zem. Naša skupinka sa držala pohromade a vrúcne sme sa modlili. Tých 40 ľudí rôznych náboženstiev, ktorí boli v triede, bolo vydesených. Niektorí hovorili: ‚To je Boží prst.‘ Katolícky laický kazateľ prišiel ku mne a požiadal ma: ,Pomodlíte sa za nás, pani Prattová?‘ Odpovedala som: ,Nemôžem. Som žena a nemám klobúk.‘ Muž odpovedal: ,Nuž, ja mám klobúk.‘ Nebola som si istá, či sa môžem modliť za všetkých, ale chcela som, aby sa títo ľudia dozvedeli, že hurikán nespôsobil Jehova. Tak som sa modlila s našou malou skupinou dostatočne nahlas, aby nás všetci mohli počuť. Keď som modlitbu dokončila a všetci v triede povedali ,Amen‘, vietor sa upokojil! V ten moment prechádzalo ponad nás oko hurikánu. Katolícky kazateľ povedal: ,To bola dobrá modlitba. Váš Boh je pravým Bohom.‘ Po tejto skúsenosti nás, päť svedkýň, nechceli pustiť z úkrytu a ďalšie tri dni nám dávali jedlo a kávu.

Robila som si však starosti o ďalšie zvestovateľky. Keď na druhý deň ráno vietor utíchol, vyšla som z úkrytu pohľadať ich. Všade boli popadané stromy a zničené veci. Vietor posunul niektoré domy o 10 až 15 metrov. Najskôr som sa pozrela do kultúrneho strediska, kde som našla dve sestry a ich deti. Dom ďalšej sestry bol úplne zničený, ale sestra bola nažive.“

 Po hurikáne mala odbočka problémy so zhromažďovaním správ zo zvestovateľskej služby z postihnutých zborov. Ale správy z ostrova Cay Caulker prišli ako prvé. Cecilia ich uchovala v bezpečí v taške s núdzovým vybavením a osobne ich odovzdala bratom z odbočky, ktorí sa prišli pozrieť, ako sa majú.

V nasledujúcich týždňoch bratia na spustošených ostrovoch dostali zásoby núdzovej pomoci, ako aj praktickú pomoc od dobrovoľníkov, ktorí im pomáhali čistiť a opravovať domy a sálu Kráľovstva na ostrove Ambergris Cay.

Merle Richert, ktorý bol v tíme na ostrove Cay Caulker, napísal: „Najprv sme si pripravili ubytovanie a zariadili distribúciu zásob. Na druhý deň sme začali opravovať domy zvestovateľov. V nedeľu dopoludnia sme šli všetci do služby. Potom sme pripravili miesto na zhromaždenie na dvore jednej sestry — pre poslucháčov sme urobili lavice a ako pódium slúžil peň starej kokosovej palmy. Program sme prispôsobili tak, aby všetci stihli byť do zákazu vychádzania o 20. hodine doma; a na verejnej prednáške a štúdiu Strážnej veže bolo 43 prítomných.“

ZJAZDY, NA KTORÝCH NÁS VYUČUJE JEHOVA

Koncom 60. rokov 20. storočia sa na zjazdy začal používať stan, a vďaka tomu mohli byť zjazdy organizované na rôznych miestach krajiny. No postavenie veľkého stanu si vyžadovalo niekoľko dní ťažkej práce. Santiago Sosa vysvetľuje: „S prácou sme začali už začiatkom týždňa — postavili sme stan, priniesli lavice zo sály Kráľovstva a požičané stoličky. Vtedy sme na zjazdoch podávali aj stravu, a tak sme si požičali hrnce a panvice a často sme boli hore celú noc, aby sme uvarili jedlo a všetko dokončili. Niekedy sa stalo,  že keď sme už všetko pripravili, v noci nám to zmietla prudká búrka. Na druhý deň sme proste museli poskladať všetko znovu. Ale nikto sa nesťažoval.“

Jeanne Thompsonová si spomína na oblastný zjazd, ktorý sa konal vo vidieckej oblasti medzi Belize City a Orange Walk. Bratia museli najskôr vyrúbať buš pri sále Kráľovstva a až potom mohli postaviť stan a poukladať na miesto lavičky. „Nakoniec pršalo počas celého oblastného zjazdu,“ hovorí Jeanne, „a voda nám zaplavila stan. Tak sme sedeli s nohami opretými o lavicu pred nami. Ani nás nenapadlo, že celá táto oblasť je plná hadov koralovcov. Vďaka dažďu sme boli nútení zostať v stane a v blízkosti sály Kráľovstva. Bolo by nebezpečné vychádzať do buša.“

V 70. rokoch bolo možné začať usporadúvať zjazdy na malom tropickom ostrove Bird’s Isle, ktorý leží asi 120 metrov od juhovýchodného cípu  Belize City. Majiteľ tam postavil krytú poslucháreň vybavenú elektrinou, vodou a toaletami, ktorú chcel používať na zábavné účely. Bratia postavili z pevniny drevený most, ktorý umožnil prístup na toto pokojné miesto, kde sa napokon konalo mnoho zjazdov.

V marci 1983 bol v Ladyville od štátu prenajatý pozemok na zjazdovú sálu. Bratia najskôr postavili dočasnú stavbu na krajské zjazdy, mimoriadne podujatia a oblastné zjazdy. Neskôr, v roku 1988, bola v Guatemale kúpená oceľová konštrukcia, ktorá sa dala na pozemku v Ladyville využívať ako trvalá zjazdová sála.

POKROK MEDZI ČÍŇANMI

Od 20. rokov 20. storočia sa v Belize začali usádzať čínski prisťahovalci, z ktorých mnohí radi čítajú naše publikácie vo svojom jazyku. Napríklad Roberta Gonzalezová rozpráva: „Chcela som vydať svedectvo jednej priateľskej žene z Taiwanu, ktorá bola majiteľkou pekárne. Vedela som však, že nie je nábožensky založená a stále má veľa práce. Vedela som tiež, že má dve dospievajúce deti, a tak keď som raz bola v jej pekárni, dala som jej knihu Mladí ľudia sa pýtajú v čínštine a povedala som jej, že by som si rada vypočula jej názor na túto knihu. Keď som o niekoľko dní prechádzala autom okolo jej pekárne, zbadala som, ako na mňa horúčkovito máva. Keď som zastavila, vzrušene  mi hovorila, že odkedy som jej knihu nechala, nemohla sa dočkať mojej ďalšej návštevy. Povedala, že väčšina dospievajúcich v taiwanských rodinách má po príchode do Belize problémy. Bola presvedčená, že všetci by si mali knihu Mladí ľudia sa pýtajú prečítať. Synovi prikázala, aby spočítal všetky taiwanské rodiny v meste, ktoré majú dospievajúce deti, a potom požiadala o 16 kníh, lebo chcela dať každej rodine jednu knihu ako dar.“

V októbri 2000 odbočka zorganizovala trojmesačný jazykový kurz mandarínskej čínštiny pre priekopníkov a zvestovateľov, ktorí boli ochotní venovať sa čínskym komunitám vo svojich obvodoch. Aké boli výsledky? Bola vytvorená čínska skupina s niekoľkými priekopníkmi, ktorá sa postupne rozrástla na zbor. Napriek silnému odporu niektorí  zareagovali na dobré posolstvo a na lásku, s ktorou sa stretli v zbore.

Napríklad Monje Chen prijal ponuku biblického štúdia v roku 2006. Spočiatku s Monjem rodina spolupracovala, ale čoskoro sa mu začali vysmievať a odporovať mu. Príbuzní zrazu predali všetok svoj majetok vrátane obchodu, ktorý viedol Monje. Dali mu hodinu na to, aby sa vzdal svojho nového náboženstva a presťahoval sa s nimi do inej krajiny. Odmietol zaprieť svoje nové presvedčenie, a tak sa rodina odsťahovala, a jeho nechala s prázdnymi rukami. Monje sa nasťahoval k jednému bratovi a pokračoval v pravidelnom štúdiu Biblie a návštevách zhromaždení. „Vypestoval som si blízky vzťah k Jehovovi,“ hovorí Monje, „a on sa o mňa staral. Pomáhalo mi biblické štúdium a rozjímanie o Písme, ako aj povzbudenie od bratov.“

Monje bol pokrstený v novembri 2008 a postoj jeho rodiny sa zlepšil, keď videli zmenu jeho správania a reči. „Poslušnosťou voči Jehovovi som sa nestal chudobným,“ dodáva Monje. „Naopak, prinieslo mi  to šťastie. Jehova ma neopustil, ale nechal ma žiť v zjednotenom a milujúcom bratstve.“

MEXICKÁ ODBOČKA DOZERÁ NA DIELO V BELIZE

Po dôkladnom zvážení potrieb diela Kráľovstva s výbormi odbočky v Belize a Mexiku vedúci zbor rozhodol, že dielo v Belize by malo prejsť pod dohľad mexickej odbočky. Táto zmena vstúpila do platnosti 1. januára 2001 a bratom v tejto časti sveta priniesla úžitok a šťastie.

Odvtedy mexická odbočka pomohla dohliadať na budovanie viacerých sál Kráľovstva v Belize. Dňa 16. marca 2002 bola v Belize City zasvätená skromná sála Kráľovstva s dvoma posluchárňami. Deň nato prebehol program zasvätenia nového misionárskeho domova a zrekonštruovanej zjazdovej sály v Ladyville. Medzi tými, ktorí si prišli vypočuť prejav zasvätenia z úst Gerrita Löscha z vedúceho zboru, boli mnohí, ktorí Jehovovi verne slúžili už päť alebo šesť desaťročí. Pekný pokrok sa dosiahol aj vďaka vytvoreniu skupiny na výstavbu sál Kráľovstva, ktorá pomohla postaviť 20 sál Kráľovstva po celej krajine.

 V roku 2007 prišlo do Belize pomôcť pri zvestovaní na zriedka prepracúvaných územiach 325 priekopníkov z Mexika. Ich návšteva bola vynikajúcim stimulom pre evanjelizačného ducha v Belize. A viedla aj k pôsobivému nárastu počtu priekopníkov v tejto krajine.

Na rozdiel od cirkevných vodcov, ktorí sa každý rok modlia, aby bolo Belize ochránené pred hurikánmi, Jehovovi svedkovia dostali pred hurikánovou sezónou v roku 2007 praktické rady týkajúce sa postupov v krízových situáciách. Akí boli vďační za tieto pokyny, keď v auguste toho roku postihol krajinu hurikán 5. stupňa Dean. Všetci ohrození bratia boli evakuovaní a ubytovaní u bratov v bezpečnejších oblastiach. Po hurikáne svedkovia z celej krajiny pomáhali opravovať domy a sály Kráľovstva, čo podnietilo jednu miestnu rozhlasovú stanicu pochváliť Jehovových svedkov ako vzor hodný napodobňovania.

ZJEDNOCOVANIE ĽUDÍ VŠETKÝCH NÁRODOV

S Jehovovým požehnaním je v súčasnosti v Belize vyše 1 800 zvestovateľov — čo predstavuje pomer 1 zvestovateľ na 149 obyvateľov. A keďže na Pamätnej slávnosti v roku 2009 bol 1 z každých 39 obyvateľov Belize, predpoklad na ďalší rast je veľký!

Dielo robenia učeníkov v Belize prinieslo za posledných 80 rokov úrodu v podobe nádherných duchovných ľudí, ktorí sú zjednotení „čistým jazykom“ pravdy o Bohu a jeho predsavzatiach. Jehovovi svedkovia v Belize „plece pri pleci“ so svojimi duchovnými bratmi a sestrami po celej zemi dobre využívajú čistý jazyk na vydávanie verejného svedectva, ktoré prináša česť Jehovovi, nášmu milujúcemu Bohu. (Sof. 3:9)

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 224]

‚Šofér nákladného auta mi povedal, že praví kresťania kážu od dverí k dverám‘

[Zvýraznený text na strane 234]

„Nie je správne, aby sme sa báli môjho otca. Máme sa báť Jehovu“

 [Rámček na strane 208]

Prehľad o Belize

Krajina

Pobrežná nížina sa dvíha smerom k pohoriu Maya Mountains na juhu. Lesy sú domovom jaguárov, púm, vrešťanov guatemalských, párnokopytníkov z čeľade pekariovité, leguánov zelených a krokodílov, ako aj asi 60 druhov hadov, medzi ktorých patrí napríklad veľmi jedovatý had krovinár zamatový. Žije tu aj takmer 600 druhov vtákov, vrátane ohrozeného druhu Ara macao cyanoptera a nádherného tukana žltohrdlého. Kaleidoskop morského života siaha od koralov, húb a papagájovcov cez lamantíny širokonosé, barakudy a žraloky veľrybie.

Ľudia

Obyvateľov Belize tvoria Mayovia (skupiny Kekchi, Mopan a Yucatec), kreoli (potomkovia afrických a európskych prisťahovalcov), mestici (miešanci Španielov a Mayov), Garifunovia (miešanci Afričanov a Karibov), Indovia, Libanonci, Číňania a Európania vrátane nemeckých a holandských mennonitov.

Jazyk

Oficiálnym jazykom je angličtina, ale používa sa aj belizská kreolčina, španielčina, garifunčina, kekchi, mayčina, nemčina a mandarínska čínština.

Ekonomika

Značná časť obyvateľstva sa živí pestovaním a vývozom cukrovej trstiny a tropického ovocia. Zdrojom príjmu mnohých ďalších je rybolov a turizmus.

Strava

Rozmanité kultúry krajiny prispievajú k chutnej a pestrej strave. Tradičným obľúbeným jedlom je ryža s fazuľou varená v kokosovom mlieku podávaná často s vyprážaným alebo duseným kurčaťom, hovädzinou alebo s rybou a vyprážanými zrelými plantajnami. Veľmi rozšírené a obľúbené sú aj jedlá z darov mora.

Podnebie

Keďže Belize leží v Strednej Amerike na pobreží Karibského mora, má horúce a vlhké subtropické podnebie. Často tu bývajú aj hurikány.

 [Rámček/obrázok na strane 215]

Garifunovia reagujú na pravdu

BEVERLY ANN FLORESOVÁ

NARODENÁ 1961

POKRSTENÁ 1993

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Garifunská žena, ktorá prijala pravdu, a teraz pomáha svojmu ľudu učiť sa o Jehovovi.

▪ GARIFUNOVIA píšu svoju históriu od začiatku 17. storočia, keď otroci začali vstupovať do manželstva s domorodým karibským obyvateľstvom. Garifunský jazyk patrí do skupiny arawackých jazykov a obsahuje niektoré prvky francúzštiny a swahilčiny.

Garifunské náboženstvo predstavuje zmes africkej a indiánskej tradície so silným katolíckym vplyvom. Napríklad dugu je zložitý obrad na zmierenie mŕtvych predkov pomocou obetí pozostávajúcich z jedla a nápojov. „Moja matka neuznávala obrad dugu,“ hovorí Beverly. „Neverila, že Boh by mohol schvaľovať, aby sa tak veľa jedla pochovávalo do zeme. Hovorievala: ‚Jedlo majú jesť živí! A ak nás naši zomrelí mali radi, prečo by sa mali vracať a ubližovať nám?‘“

Beverly ďalej vysvetľuje, čo sa stalo, keď spoznala pravdu. „Keďže som patrila ku Garifunom, cítila som povinnosť ísť do Dangrigy zvestovať môjmu ľudu. Vedela som, že väčšina Garifunov bude lepšie reagovať na niekoho spomedzi seba. Mnohí sa zastavia a počúvajú, keď hovorím po garifunsky, a niekoľkí už začali chodiť na zhromaždenia. Presvedčili sa, že sa môžu oslobodiť od nebiblických tradícií a zlí duchovia ich nezabijú.“

 [Rámček/obrázok na strane 218]

„Jehova sa o nás vždy postaral“

LILLY MILLEROVÁ

NARODENÁ 1928

POKRSTENÁ 1960

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Sama vychovala šesť detí a 47 rokov slúži celým časom.

▪ „V ROKU 1959 sa so mnou Amybelle Allenová rozprávala o Biblii,“ hovorí jemným hlasom Lilly. „V kostole nás upozorňovali na ‚falošných prorokov‘, ktorí chodia z domu do domu. Súhlasila som so štúdiom len s použitím samotnej Biblie, prijala som pravdu a nasledujúci rok som bola pokrstená.

Najskôr bolo pre mňa kázanie náročné. Ruky sa mi tak triasli, že som sotva v nich udržala Bibliu. Ale moja túžba deliť sa o to, čo som sa učila, bola, povedané slovami Jeremiáša, ‚ako horiaci oheň uzavretý v mojich kostiach‘ a ja som musela rozprávať, či už ľudia počúvali, alebo nie.“ ​(Jer. 20:9)

Ako Lilly dokázala sama vychovať šesť detí a zvládnuť priekopnícku službu? „Modlila som sa k Jehovovi a on mi to umožnil,“ hovorí Lilly. „Trikrát do týždňa som vstávala o pol štvrtej ráno a vyrábala som sušienky. Spolu s dcérami sme ich piekli v peci na drevo a ľudia sa stavali do radu, aby si ich mohli kúpiť horúce priamo z pece. Keď sme predali všetky sušienky, deti išli do školy a ja do zvestovateľskej služby. Jehova sa o nás vždy postaral.“

Lilly slúži od roku 1969 ako priekopníčka v Corozale. Jej najstarší syn a dve dcéry sa zapojili do služby celým časom a Lilly pomohla 69 ľuďom dospieť ku krstu.

 [Rámček/obrázok na stranách 227, 228]

Cesty do buša — zvestovanie v dažďovom lese

„V marci 1991 sa v Punta Gorda zhromaždilo 23 bratov a sestier z celej krajiny pripravených na zvestovateľskú výpravu hlboko do dažďového lesa,“ rozpráva Martha Simonsová. „Spolu s oblečením, prikrývkami a sieťami na spanie sme mali zbalenú aj literatúru v angličtine, španielčine a jazyku kekchi. Niesli sme si aj jedlo na cestu vrátane 200 koláčov a sušienok.

Na druhý deň ráno sme sa vydali na rozvlnené more v kanoe vydlabanom z veľkého kmeňa stromu. Pri dedine Crique Sarco sme vyložili veci z kanoe a rozložili tábor. Kým bratia upevňovali siete na spanie, sestry varili jedno z našich obľúbených jedál — varený prasací chvost s kasavou, sladkými zemiakmi, zelenými plantajnami, kokosovými orechmi a varenými vajcami. Rozchýrilo sa, že sme prišli, a čoskoro sa objavilo množstvo dedinčanov z kmeňa Kekchi a všetci nás vítali. Tak sa nám podarilo vydať svedectvo celej dedine za dve hodiny. Tej noci spali bratia v sieťach pod policajnou stanicou, ktorá bola postavená na pilieroch, a sestry spali vnútri cabildo, čo bol slamený prístrešok, kde sa stretávali staršinovia dediny.

Ďalší deň sme opäť naložili náš čln vecami a plavili sme sa proti prúdu riečky, ktorá bola miestami ukrytá pod mangrovníkovými koreňmi — čo v niektorých z nás vyvolávalo nepríjemné pocity úzkosti. Asi po pol hodine sme vystúpili z člna a kráčali ďalšiu hodinu a pol cez buš do dediny Sundaywood. Žili tam nízki ľudia s pokožkou farby tmavých olív a rovnými čiernymi vlasmi. Väčšinou boli bosí a ženy mali na sebe domorodé sukne a boli ozdobené korálikmi. Domy so slamenými strechami mali podlahu z udupanej hliny,  nemali priečky ani nábytok s výnimkou závesných sietí na spanie. Domy mali jednu spoločnú pec na varenie.

Ľudia boli veľmi priateľskí a stretli sme sa s veľkým záujmom. Mimoriadne na nich zapôsobilo, že máme literatúru v jazyku kekchi a aj texty im ukazujeme v našich Bibliách v ich jazyku.

Ráno nás zobudilo kikiríkanie kohútov, spev vtákov a škrekot vrešťanov. Po výdatných raňajkách sme opäť navštívili tých, ktorí deň predtým prejavili záujem. Zaviedli sme niekoľko biblických štúdií a všetkých sme povzbudzovali, aby si študovali sami, kým o rok neprídeme znovu. Niečo podobné sa odohrávalo aj v ďalších dňoch, keď sme prenikali hlbšie a hlbšie do odľahlých dedín v dažďovom lese.

Po desiatich šťastných dňoch v lese sme sa v mysli vracali k veľkým vzdialenostiam, ktoré sme prekonali, k mnohým dedinám, ktoré sme navštívili, a k všetkým tým ľuďom, s ktorými sme sa stretli. Modlili sme sa, aby Jehova ochraňoval semená pravdy, ktoré sme zasiali, kým sa o rok nevrátime. Boleli nás nohy a boli sme unavení, ale naše srdcia prekypovali vďačnosťou Jehovovi za radosť, ktorú nám priniesla tohtoročná výprava do buša.“

 [Rámček/obrázky na stranách 235, 236]

Mayovia, ktorí milujú Jehovu

JORGE A NICOLAS SHOOVCI (SO SVOJOU SESTROU PRISCILIAN)

NARODENÍ 1969 a 1971

POKRSTENÍ 1997

CHARAKTERISTIKA PROSTREDIA Mayská tradícia kladie dôraz na to, aby si deti ctili a bezvýhradne poslúchali rodičov, aj keď sú dospelé a majú vlastné rodiny.

▪ KEĎ Nicolas a Jorge spoznali a zamilovali si Jehovu, ich otec tvrdo odporoval ich kresťanskej činnosti.

„Otcovi som vysvetľoval, že sa učím užitočné veci,“ hovorí Nicolas, „ale on ako člen baptistickej cirkvi nemal pochopenie pre moje nadšenie. Niekoľko ráz som biblické štúdium prerušil, lebo som nechcel zraniť jeho city. No vedel som aj to, že keď sa s otcom opíjam, nedávam dobrý príklad svojim deťom. Moja manželka a deti boli také nešťastné, že sa nikdy neusmievali.

 Keď som začal pravidelne študovať Bibliu a chodiť na kresťanské zhromaždenia, pravda mi pomohla zanechať zlé správanie. Usilovne som pracoval a moja rodina mala z môjho príjmu plný úžitok. Teraz sme všetci zamestnaní v službe Jehovovi, sme šťastní a v našom dome sa rozlieha smiech.“

Jorgeova situácia bola dosť podobná. Jeho opilstvo a hrubá reč spôsobovali problémy jeho rodine a cez víkendy nikdy nebýval doma. No štúdium Biblie prinieslo pozoruhodné zlepšenie jeho správania.

Jorge si spomína: „Ako som pokračoval, otec mi stále viac odporoval. Nazýval nás falošnými prorokmi. Nie raz nás ohrozoval mačetou. Brat Cardoza, s ktorým som študoval Bibliu, sa nás snažil pripraviť na to, čo sa môže stať: ‚Dajme tomu, že vám otec povie, aby ste odišli z domu.‘ Odpovedal som: ‚Otec ma má rád. To by neurobil.‘ Žiaľ, urobil presne to.“

Jorge pokračuje: „No ja som miloval to, čo som sa učil, a môj život sa zlepšoval. Aj moja rodina mala úžitok z mojej novej kresťanskej osobnosti. Prejavovali sme si úctu a boli sme spolu šťastní. Dnes mi zvestovanie prináša veľkú radosť a vďaka Jehovovi slúžim ako pravidelný priekopník.“

[Obrázok]

Frank Cardoza vydal svedectvo Jorgemu

 [Rámček/obrázky na stranách 238, 239]

Radostná služba tam, kde je potrebných viac zvestovateľov

Presťahovať sa do krajiny, kde je potrebných viac hlásateľov Kráľovstva, je veľký krok. No vytrvávať v zahraničí celé roky si často vyžaduje veľké úsilie a obetavosť. Mnohí naši bratia a sestry zvládajú tieto nároky s odhodlaním a radosťou.

Napríklad Arthur a Roberta Gonzalezovci prišli do Belize zo Spojených štátov aj s trojročným synom Daltonom v roku 1989. „Najväčším problémom,“ pripúšťa Roberta, „bolo zanechať bezpečné a dobre platené zamestnanie a odísť do krajiny, kde je veľa ľudí bez práce.“

Arthur sa pripája: „Áno, musíte dôverovať Jehovovi. Keď čítam v Biblii o Abrahámovi, žasnem nad tým, ako opustil svoj domov, rodinu a všetko, čo poznal. Jehova sa však oňho dobre postaral. Jedným z problémov bolo zvyknúť si na belizskú kreolčinu. No spoliehali sme sa na Jehovu a on sa o nás postaral.“

Frank a Alice Cardozovci z Kalifornie prišli slúžiť do Belize ako priekopníci v roku 1991. Frank rozpráva: „Čítanie knihy Skutky vo mne podnietilo túžbu stať sa misionárom. Máme však štyri deti, a bolo mi jasné, že nikdy nebudeme môcť ísť do školy Gileád. A tak keď naša najmladšia dcéra ukončila školskú dochádzku, rozhodli sme sa presťahovať do inej krajiny. Keď sme v Strážnej veži čítali o Belize, vybrali sme si túto krajinu.“

 „Súhlasila som, že to vyskúšame na tri roky,“ hovorí Alice. „Teraz sme tu už 18 rokov a som tu šťastná.“

„Milujeme ľudí a radi pracujeme,“ pripája sa Frank, „a tak je pre nás ľahké zblížiť sa s tými, ktorí milujú Jehovu. Možnosť zavádzať viac štúdií, ako sa dá zvládnuť, a vidieť ľudí, ako reagujú na pravdu, to sú požehnania, vďaka ktorým považujeme tieto roky za najkrajšie v našom živote. Túto výsadu by sme nevymenili ani za všetky peniaze sveta.“

Carl a Martha Simonsovci z Texasu sa presťahovali do Belize v roku 1988. „Keď sme sa presťahovali, naše dve deti mali desať a osem rokov,“ vraví Martha. „V Belize sme trávili celé dni zvestovaním spolu so zborom v dedinách v buši. Spolu sme pracovali aj na výstavbe zjazdovej sály a náš dom bol vždy plný bratov a sestier, ktorí u nás bývali ubytovaní počas zjazdov. Sme radi, že sme naše deti mohli vychovávať tu, lebo tu sa pohybovali v spoločnosti zvláštnych priekopníkov a misionárov. Áno, boli chvíle, keď by sme najradšej nasadli na lietadlo a odišli — napríklad keď sme nemali elektrinu, tečúcu vodu, batérie alebo telefóny. No keby sme sa mali rozhodnúť znovu a prejsť všetkými dobrými i ťažkými obdobiami, urobili by sme to. Náš život sa stal bohatším, lebo slúžime tam, kde je to viac potrebné.“

[Obrázky]

Zľava doprava: Dalton, Roberta, Arthur a jeho matka Martha Gonzalezová

Alice a Frank Cardozovci

Carl a Martha Simonsovci

 [Rámček na strane 250]

„Máme niekoho, kto sa o nás zaujíma“

ALEJANDRO A REBECCA (BECKY) LACAYOVCI

NARODENÍ 1950 a 1949

POKRSTENÍ 1966 a 1959

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Po absolvovaní Gileádu v roku 1972 slúžili ako misionári v Salvádore, Belize, Nikarague, Mexiku a Hondurase. Teraz sú v krajskej službe v Spojených štátoch, ale nikdy nezabudli na čas, keď pomáhali po hurikáne v Belize.

▪ „SME uprostred hurikánu Keith!“ napísala Becky v pondelok 2. októbra 2000. „Prší bez prestania už asi dva a pol dňa.“

Nasledujúci deň vietor a dážď ustali a Alejandro a zvláštny priekopník Donald Niebrugge mohli dopraviť nejaké zásoby na ostrov Ambergris Cay. Spolu s dvoma miestnymi staršími navštívili každého zvestovateľa v dvoch tamojších zboroch, aby zistili, ako sa im darí.

„V stredu,“ spomína si Becky, „bratia z rôznych častí krajiny prinášali potraviny, vodu a oblečenie do odbočky pre bratov na ostrovoch. Čoskoro bola recepcia a knižnica plná zásob.“

Medzitým Alejandro a traja ďalší odviezli zásoby na Cay Caulker, povzbudzovali miestnych bratov a modlili sa s nimi. Svedkovia aj iní ľudia boli hlboko dojatí láskou a záujmom bratov. „Na moju cirkev prispievam už celé roky,“ sťažovala sa jedna žena, „ale nikto neprišiel, aby sa ma opýtal, ako sa mám.“

„Pozrite sa na iných ľudí,“ hovorila jedna sestra cez slzy radosti, „a pozrite sa na nás! My máme niekoho, kto sa o nás zaujíma!“

 [Časová os/graf na stranách 244, 245]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Belize

1923 James Gordon káže v Bombe.

1930

1933 Freida Johnsonová káže v Belize City.

1934 Thaddius Hodgeson vedie zhromaždenia vo svojom pekárstve.

1940

1941 Prví zvestovatelia pokrstení v Belize City.

1945 Príchod prvých misionárov.

1946 Zriadenie odbočky.

1950

1957 Zákaz vstupu ďalším misionárom.

1959 Vybudovanie kancelárie odbočky, misionárskeho domova a sály Kráľovstva.

1960

1961 Vstup misionárom opäť povolený.

 1961 Belize postihol hurikán Hattie.

1971 Na ostrove Bird’s Isle sa prvýkrát konajú zjazdy.

1980

1988 V Ladyville je postavená zjazdová sála.

1990

2000

2000 Belize pustoší hurikán Keith.

2001 Dohľadom nad Belize je poverená odbočka v Mexiku.

2002 Zasvätenie dvojsály Kráľovstva (vľavo), misionárskeho domova a zrekonštruovanej zjazdovej sály.

2010

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

1 800

1 200

400

1930 1940 1950 1960 1980 1990 2000 2010

[Obrázok]

Čln s bratmi na ceste na zjazd

 [Mapy na strane 209]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MEXIKO

GUATEMALA

Melchor de Mencos

KARIBSKÉ MORE

BELIZE

Ambergris Cay

San Pedro

Cay Caulker

OKRES COROZAL

Corozal

OKRES ORANGE WALK

Orange Walk

August Pine Ridge

OKRES BELIZE

Bomba

Santana

Crooked Tree

Black Creek

Ladyville

Belize City

OKRES CAYO

BELMOPAN

Benque Viejo

OKRES STANN CREEK

údolie Stann Creek

Dangriga

Hopkins

Seine Bight

OKRES TOLEDO

Mango Creek

Placencia

Monkey River Town

Punta Negra

San Antonio

Punta Gorda

Sundaywood

Barranco

Crique Sarco

rieka Belize

POHORIE MAYA

 [Celostránkový obrázok na strane 200]

[Obrázok na strane 206]

Alphonsena Robateau a Amybelle Allenová s tromi zvláštnymi priekopníkmi

[Obrázok na strane 207]

Herman a Derrine Lightburnovci so synom Stephenom

[Obrázok na strane 210]

Skupina svedkov s ozvučeným vozíkom, Belize City, 40. roky; (1) Thaddius Hodgeson, (2) George Longsworth

[Obrázok na strane 213]

Elmer Ihrig rozšíril svoju službu do vzdialených okresov

[Obrázok na strane 214]

Charles Heyen povzbudil bratov, aby mali pravidelné zhromaždenia

[Obrázok na strane 221]

Kancelária odbočky, misionársky domov a sála Kráľovstva v Belize City

[Obrázok na strane 223]

Prvý úplný španielsky krajský zjazd v sále Kráľovstva v Orange Walk, 1968

[Obrázok na strane 229]

Zvláštni priekopníci Marcial a Manuela Kayovci

[Obrázok na strane 230]

Typická mayská dedina v okrese Toledo

[Obrázok na strane 240]

María a Basilio Ahovci

[Obrázok na strane 246]

Cecilia Prattová

[Obrázok na strane 249]

Sedenie pod stanom na krajskom zjazde, Punta Gorda, 60. roky

[Obrázok na strane 251]

Becky a Alejandro Lacayovci

[Obrázky na stranách 252, 253]

Oceľová konštrukcia (dolu) teraz slúži ako zjazdová sála (vpravo)

Zrekonštruovaná zjazdová sála

[Obrázok na strane 254]

Bratia a sestry na stavenisku dvojsály v Belize City