V ROKU 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz a v tom istom roku získalo Gruzínsko samostatnosť. Ale zmeny na politickej scéne a občianska vojna zapríčinili prudký pokles životnej úrovne. Genadi Gudadze bol vtedy krajským dozorcom a spomína si, že ľudia stávali v rade na chlieb skoro celý deň.

V tom období nebolo nezvyčajné, keď Jehovovi svedkovia hovorili o biblickom posolstve s celými skupinami ľudí, ktorí čakali v rade. „V tých ťažkých rokoch sa zdalo,“ hovorí Genadi, „že pravda sa páči všetkým. Prichádzali nám stovky adries ľudí, ktorí chceli študovať Bibliu.“

 Na konci každého zhromaždenia čítali zodpovední bratia zoznam mien a adries ľudí, ktorí požiadali o návštevu. Zvestovatelia sa potom hlásili, kto koho navštívi.

Brat Levan Sabašvili, ktorý bol starším v Tbilisi, si spomína na istých manželov, ktorí si veľmi priali návštevu: „Všetky ostatné adresy si už zvestovatelia rozchytali, ale o týchto manželov sa neprihlásil nik. Bývali totiž ďaleko a mnohí sme už mali viacero biblických štúdií.“

O niekoľko mesiacov poslali títo manželia ďalšiu žiadosť o návštevu. Napokon poslali aj tretiu, ale k nej už pripísali, že Jehovových svedkov úpenlivo prosia, aby na seba nepriviedli vinu krvi. (Sk. 20:26, 27) Levan pokračuje: „Boli novoročné sviatky a v tom čase sme za ľuďmi obyčajne nechodili. Ale túto návštevu sme už nemohli odkladať.“

Duchovne smädní manželia Roini a Nana Grigalašviliovci takmer neverili vlastným očiam, keď jedného mrazivého rána uvideli pred svojimi dverami Levana s ďalším bratom. Ihneď začali študovať Bibliu. Teraz sú aj s deťmi pravidelnými priekopníkmi.

Ľudia, ktorí prijali pravdu, boli za ňu takí vďační, že nesebecky venovali čas, sily i prostriedky, len aby o nej mohli hovoriť iným. K zvestovateľom, ktorí aj napriek rodičovským povinnostiam neúnavne cestovali do odľahlých dedín a tam pomáhali úprimným ľuďom, patrili Badri a Marina Kopalianiovci.

 Po víkendoch organizovali Badri s Marinou a dospievajúcimi synmi Gochom a Levanom cesty do prekrásneho hornatého regiónu Dušeti severne od Tbilisi. Do vzdialených dedín niekedy išli po krivolakých cestách aj 150 kilometrov.

Raz istá žena pozvala Badriho s manželkou k sebe do práce. Badri opisuje, čo zažili: „Vošli sme do veľkej miestnosti, kde nás čakalo okolo 50 ľudí! Sprvu ma to zaskočilo, ale po modlitbe k Jehovovi som z 24. kapitoly Matúša začal hovoriť o znakoch posledných dní. Istý prekvapený človek sa ma opýtal: ‚A prečo nám to nehovoria popi?‘“

Mnohí úprimní Gruzínci si mohli pravdu vypočuť aj na Slávnosti na pamiatku Ježišovej smrti. Napríklad  v roku 1990 sa konala u sestry Iji Badridzeovej v Tbilisi a v jej štvrti veľmi rozvírila hladinu záujmu.

Sestra Badridzeová ponúkla na Pamätnú slávnosť svoj byt na 13. poschodí a spolu s deťmi vypratali obývačku, aby bolo viac miesta. Ale kde vziať dosť stoličiek pre hostí? V Gruzínsku si rodiny bežne požičiavajú stoly a stoličky, keď organizujú veľké posedenia. Ona si však brala iba stoličky, a preto sa jej majitelia vypytovali: „Stoly nepotrebujete? Na čom budete jesť?“

Sestre sa podarilo vtesnať do bytu všetkých ľudí, čo si prišli pripomenúť Ježišovu smrť. A bolo ich 200! Nie div, že mnoho susedov sa potom vypytovalo na Jehovových svedkov!

V roku 1992 sa na Pamätnú slávnosť v rôznych častiach krajiny prenajímali veľké priestory. Davit Samcharadze, ktorý býval v Gori, spomína, ako sa ich cestujúci dozorca pýtal, kde budú mať Pamätnú slávnosť.

Keď mu povedali, že sa chcú zísť v rodinnom dome, opýtal sa: „A to nemáte v meste nejakú väčšiu halu?  Neskúsite si ju prenajať?“ Keďže hala mala kapacitu viac ako 1 000 miest, tamojší zvestovatelia, ktorých bolo len niečo vyše 100, nepovažovali za potrebné prenajať si ju.

Cestujúci dozorca však navrhol: „Keď každý zvestovateľ privedie desiatich ľudí, máte všetky miesta obsadené.“ Hoci sa jeho rada zdala odtrhnutá od reality, miestni zvestovatelia ju poslúchli a veľmi sa snažili pozývať na Pamätnú slávnosť ľudí zo svojho okolia. Boli milo prekvapení a nadšení, keď prišlo najmenej 1 030 ľudí! *

V roku 1992 bolo v Gruzínsku stále dosť oblastí, kde Jehovovi svedkovia ešte biblické posolstvo nezvestovali. Ako sa to dalo zmeniť, keď v krajine bola hlboká hospodárska kríza?

Tamaz Biblaia, ktorý vtedy býval na západe Gruzínska, spomína: „Krajský dozorca sa s niekoľkými z nás stretol, aby sme sa pozhovárali, čo sa dá robiť. Nemali sme veľa informácií o tom, ako sa má organizovať služba zvláštnych priekopníkov. Ale vedeli sme, že dobré posolstvo je potrebné zvestovať bezodkladne.“ (2. Tim. 4:2) Preto bratia vybrali 16 priekopníkov a priekopníčok a poslali ich na rôzne miesta po celej krajine. (Pozri sprievodnú mapku.)

V máji 1992 sa v Tbilisi konalo trojhodinové stretnutie, ktorého účelom bolo povzbudiť priekopníkov, ktorí boli na päť mesiacov poslaní do neprepracúvaných  obvodov. Priekopníkov každý mesiac navštívili starší, aby ich povzbudili a aby im poprípade pomohli aj materiálne.

Priekopníčky Manea Aduašviliová a Nazy Žvaniová boli poslané do mesta Ozurgeti. Manea mala v tom čase 60 rokov a spomína si na to takto: „Vedeli sme, že pri Ozurgeti žije jedna záujemkyňa. Tak sme si s ňou hneď po príchode dohovorili stretnutie. Keď sme prišli k nej domov, už nás čakala spolu s 30 ďalšími ľuďmi, ktorých pozvala. V ten deň sme zaviedli niekoľko biblických štúdií.“

Ďalšie obdobie bolo rovnako plodné. Už po piatich mesiacoch bolo na krst pripravených 12 ľudí!

Pavle Abdušelišvili a Paata Morbedadze boli poslaní do Cageri. Mesto je v regióne, ktorý je baštou dávnych tradícií zmiešaných s náukami kresťanských cirkví.

 Keď sa priblížila zima, ktorá býva v tých končinách krutá, a päťmesačný pobyt priekopníkov sa pomaly končil, Paatu požiadali, aby sa presťahoval inam a pomohol s prekladaním. Pavle sa musel rozhodnúť: „Vedel som, že zima v Cageri bude drsná. Ale naši záujemcovia potrebovali pomoc, a tak som sa rozhodol zostať.“

„Býval som u jednej miestnej rodiny,“ spomína Pavle ďalej. „Skoro celé dni som trávil v službe a po večeroch som s rodinou sedával pri piecke v obývačke na prízemí. Ale keď bolo treba ísť spať, išiel som hore do svojej izby, dal som si teplú čiapku a šuchol som sa pod hrubú prikrývku.“

Keď sa na jar starším podarilo Pavleho navštíviť, 11 ľudí spĺňalo požiadavky, aby sa mohli stať nepokrstenými zvestovateľmi. Onedlho boli všetci pokrstení.