GRUZÍNSKO | 1998 – 2006
Vyhrážky im nezabránili slúžiť Jehovovi
Naši bratia a sestry sa nedali zastrašiť a ďalej chodili na zhromaždenia. Starší prejavili múdrosť a urobili preventívne opatrenia na ochranu zvestovateľov. Brat André Carbonneau, právnik z Kanady, ktorý v tých rokoch obhajoval bratov, si spomína: „Neďaleko miesta, kde sa konalo zhromaždenie, obyčajne stál brat s mobilom. Keď uvidel, že sa blíži nejaký dav, okamžite upozornil starších na nebezpečenstvo útoku.“
Po každom incidente dvaja zástupcovia Bételu navštívili bratov s cieľom posilniť ich. André rozpráva: „Bolo pozoruhodné, že na mieste, kde sa konalo zhromaždenie, obyčajne našli plno šťastných, usmiatych bratov a sestier.“
Podobný postoj prejavovali aj bratia, sestry a záujemcovia, ktorých sa útoky priamo nedotkli. André si pamätá na rozhovor so ženou, ktorá spĺňala požiadavky na to, aby sa mohla stať nepokrstenou zvestovateľkou. Povedala mu: „Keď som v televízore videla tie útoky, pochopila som rozdiel medzi pravými
a falošnými kresťanmi. A ja chcem byť pravou kresťankou.“Odvážne sa zastávali spoluveriacich
V tých ťažkých rokoch prejavovali zvestovatelia príkladnú vieru a odvahu tak, že ďalej usilovne zvestovali. Podobnú vieru prejavovali aj bratia a sestry, ktorí na súdoch obhajovali spoluveriacich.
V médiách často zaznievali nepravdivé tvrdenia, že Jehovovi svedkovia rozbíjajú rodiny, odmietajú zdravotnú starostlivosť a zapájajú sa do protištátnej činnosti. Všetci právnici, ktorí svedkov obhajovali, riskovali svoju povesť a kariéru.
Gruzínskym bratom pomáhal v tom období aj John Burns, právnik z kanadskej pobočky. Spomína si na to takto: „Miestni bratia a sestry, ktorí boli právnikmi, ponúkli svoju pomoc, aj keď ich to mohlo stáť miesto. Nebáli sa ísť na súd a povedať, že aj oni patria k Jehovovým svedkom.“ Títo odvážni svedkovia prispeli k „obhajobe a zákonnému upevňovaniu dobrého posolstva“. (Fil. 1:7)
Gruzínci odmietajú násilie
Násilnosti namierené proti Jehovovým svedkom medzičasom pokračovali. Preto 8. januára 2001 svedkovia rozbehli podpisovú akciu za ochranu pred davovými násilnosťami a za potrestanie ľudí, ktorí sa dopúšťali násilia na pokojamilovných občanoch.
Účel petície vysvetľuje brat Burns: „Naším cieľom bolo ukázať, že násilie páchané na Jehovových svedkoch väčšina Gruzíncov neschvaľuje a že je zaň zodpovedná iba malá skupina náboženských fanatikov.“
Petícia prebehla vo všetkých regiónoch Gruzínska a iba v priebehu dvoch týždňov ju podpísalo 133 375 dospelých, pričom väčšina z nich bola pravoslávneho vierovyznania. Bratia ju predložili prezidentovi
Ševardnadzemu, ale násilnosti neprestali. Náboženskí fanatici pokračovali v cielených útokoch na Jehovových svedkov.Jehova medzitým svojmu ľudu ďalej žehnal. Hoci si fanatici nedali pokoj a neprestajne strpčovali život Božím služobníkom, Boh Jehova vyvádzal z falošného náboženstva ďalších a ďalších ľudí.
Vymanila sa z falošného náboženstva
Väčšinu života bola Babilina Charatišviliová oddanou členkou gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Ako 30-ročná cestovala po mestách a dedinách a učila ľudí o živote svätcov.
No chcela vedieť viac o Bohu. Preto sa rozhodla chodiť na prednášky do seminára gréckej pravoslávnej cirkvi. Pri jednej príležitosti kňaz ukázal poslucháčom knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu a povzbudil ich, aby si ju od Jehovových svedkov zaobstarali. Povedal im: „Z tejto knihy sa veľa naučíte o Biblii.“
Babilina sa zhrozila. Jehovovým svedkom sa vždy vyhýbala a teraz jej pop odporúča ich knihy?! Tak si pomyslela: Ak sa mám o Bohu učiť od Jehovových svedkov, čo potom robím tu? Ihneď sa spojila so svedkami v meste Poti a začala študovať Bibliu.
Ako sa z nej dozvedala viac a viac, robila v živote veľké zmeny. Raz povedala: „Keď som na vlastné oči videla, že podľa Biblie je nesprávne uctievať ikony, skoncovala som so všetkým modlárstvom. Bola som presvedčená, že to, čo robím, je správne.“ V čase,
keď sa rozhodla stať Jehovovou svedkyňou, jej už išlo na 80.Žiaľ, v roku 2001 ochorela, a skôr ako sa stihla dať pokrstiť, zomrela. Ale jej vnučka Izabela sa neskôr dala pokrstiť a teraz verne slúži Jehovovi.
Chcela sa stať mníškou
Eliso Dzidzišviliová sa vo veku 28 rokov rozhodla stať mníškou. Keďže však blízko jej mesta Tkibuli nebol žiadny kláštor, v roku 2001 sa presťahovala do Tbilisi. Kým čakala na prijatie do kláštora, na čiastočný úväzok robila súkromnú učiteľku. Jednou jej žiačkou bola zhodou okolností dcéra našej sestry Nunu.
Eliso rozpráva: „Často sme sa s Nunu zhovárali o Biblii. Ja som urputne bránila pravoslávie a ona mi
trpezlivo ukazovala jeden biblický verš za druhým. Raz mi navrhla, že mi bude čítať z brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? Keď sme si čítali odseky a vyhľadávali biblické texty, uvedomila som si, že uctievaním ikon sa priamo porušuje Božie prikázanie.“Neskôr zašla Eliso do miestneho kostola a položila popovi niekoľko otázok. Z jeho odpovedí jej bolo jasné, že cirkev nezakladá svoje učenie na Biblii. (Mar. 7:7, 8) Tak už bola presvedčená, že našla pravdu. Hneď začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a zanedlho sa dala pokrstiť.
Sály Kráľovstva sa stavajú aj napriek odporu
V roku 2001 už veľa zborov potrebovalo vhodné priestory, kde by mohli spoločne uctievať Boha. Podľa odhadu bolo potrebných asi 70 sál Kráľovstva. Preto sa Ezdr. 3:3; Evanjelický preklad)
aj napriek odporu, ktorý v krajine pretrvával, spustil program výstavby sál Kráľovstva. (Zakrátko už stavebná skupina začala prestavbu budovy, ktorú dovtedy využívalo viacero tbiliských zborov. Vzápätí sa rozbehli ďalšie dve stavby: jedna v Tbilisi a druhá v Čiature na západe Gruzínska.
Brat Tamaz Chucišvili, ktorý pracoval na stavbe v Čiature, si spomína: „Na stavenisku nás každý deň robilo pätnásť. Čoskoro celé mesto vedelo, že staviame novú sálu. Občas sa nám dostali do uší chýry, že odporcovia nám chcú prísť sálu Kráľovstva zbúrať.“
Mohla byť výstavba vôbec úspešná, keď sa bratia stretávali s takým odporom? Tamaz dodáva: „Pokračovali sme v práci a sálu sme dokončili za tri mesiace. Odporcovia napriek vyhrážkam neprišli.“ *
Prichádza dlho očakávaná úľava
V októbri 2003 sa začalo stavať aj v meste Samtredia. Aj tu sa bratom náboženskí extrémisti vyhrážali. Raz dokonca prišli krátko po dokončení múrov a strhli ich, kým bola malta medzi tehlami ešte vlhká.
V novembri 2003 sa však situácia v Gruzínsku zásadne zmenila a bratia a sestry pocítili úľavu. Zmena vlády viedla k väčšej náboženskej znášanlivosti. V týchto nových podmienkach už nemohli členovia extrémistickej skupiny, ktorá napádala Jehovových svedkov, pokračovať vo svojej činnosti beztrestne a niekoľkí boli zatknutí.
Na Boží ľud sa lejú požehnania
Krátko po skončení prenasledovania dostal Jehovov ľud v Gruzínsku veľa duchovných požehnaní. V roku 2004 zaznel na oblastnom zjazde oznam, že bol vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v gruzínčine.
Ďalší nezabudnuteľný okamih zažili bratia a sestry v roku 2006 na oblastnom zjazde s témou „Vyslobodenie je blízko!“ Vo vzduchu bolo cítiť vzrušenie, keď sa dozvedeli, že sa im prihovorí člen vedúceho zboru Geoffrey Jackson. A to len bolo prekvapenie, keď
oznámil, že v gruzínčine bol vydaný úplný Preklad nového sveta Svätých písiem!Mnohí delegáti od vďačnosti plakali. Istá sestra povedala: „Nedokážem slovami opísať, akú radosť som cítila, že sme dostali úplnú Bibliu... Bola to naozaj historická udalosť.“ Z tejto duchovnej hostiny, míľnika v dejinách Jehovovho ľudu v Gruzínsku, sa tešilo viac ako 17 000 ľudí.
^ 29. ods. V rokoch 2001 až 2003 sa v krajine podarilo postaviť sedem sál Kráľovstva.